Vavrínová koruna

XI.

Najrníjske vojsko bolo uväznené pred hradbami najväčšieho mesta Galmy. Už pred troma mesiacmi Galmu obsadili piráti. Narníjski vojaci boli zúfalí, míňali sa im zásoby- jedlo, voda, sily.

„Nie, nemôžme ísť priamo proti bráne!" volal Edmund pri bojovej porade.

„Lukostrelci vám budú kryť chrbát," oponovala Susan.

„Lukostrelci nie sú dosť silní," pridal sa Peter. Traja súrodenci sa hádali nad stolom a snažili sa vymyslieť stratégiu. Lucy sedela pri nich a nikto ju nechcel pustiť k slovu. Vždy, keď to skúsila, okríkli ju, nech mlčí.

Intenzita ich hádky sa každou ďalšou vetou stupňovala.

„Ja viem o jednej ceste," povedala síce nahlas, ale nesmelo Lucy. Ešte viac sa prikrčila na stoličke, keď na ňu Peter škaredo zazrel.

„Lucy nebola si tu už dávno. Hradby sa určite zmenili," povedal pevne.

„Aspoň to skúste! Dobre viete, kde to je! Pošlite prieskumníkov, dvoch, aby zistili, či je tunel bezpečný a potom tadiaľ preveďte tretinu armády. Prekvapte ich zvnútra. Zvyšok vojska nech trochu ustúpi, piráti budú mať pocit, že sa vzdávame. Oklamte ich zahrajte divadlo!" zvolala zúfalo.

Na chvíľu zavládlo ticho.

„To je absurdné, Lu. Tu si na bojisku, nie v divadle," odfrkla si Susan.

„Ale..."

„Dosť, Lucy!" zvolal Edmund. „Koho pošleme na prieskum? Nemôžme obetovať životy len tak pre nič za nič!"

„Tak aký lepší plán máte?"

„Práve to, nemáme žiadny nápad."

„Tak si dajte poradiť!"

„Lucy si moc malá na to, aby si tu ty vymýšľala stratégie boja!" volala Susan.

„Malá? A prečo tu teda sedím?" nahnevala sa a postavila sa.

„Tak choď preč," povedal sucho Edmund. Ani sa na ňu nepozrel.

„To nemyslíš vážne!"

„Edmund má pravdu. Choď preč, Lucy. Nemáš tu čo robiť," pridal sa k nemu Peter.

„Vy my vôbec neveríte!" Lucy sa už nevládala tváriť pevne, po lícach jej začali tiecť slzy.

„Nerob drámu, Choď do zadných línií, tam budeš v bezpečí. A počas boja sa zozadu nepohneš, iba v prípade núdze," uzavrela to Susan. Všetci jej súrodenci sa znova otočili ku stolu a pokračovali vo svojej hádke.

Lucy sa na nich chvíľu nechápavo pozerala a potom sa otočila preč. Vzala si meč, luk a šípy a odišla zo stanu.

Dlho sedela na brehu mora a pozerala sa do neznámych vôd.

„Vaše veličenstvo," ozval sa za ňou hlas. Keď sa otočila, zbadala staršieho muža, ktorý sa k nej približoval. Jeho tvár bola Lucy známa, vedela, že bojuje vzadu s lukostrelcami, ale aj so šermiarmi. No jeho meno nevedela.

„Dobrý večer," pozdravila ho a znova odvrátila pohľad.

„Prečo ste tu, vzadu a hlavne sama?" vyzvedal.

„Nechcem sa o tom rozprávať."

Nech bola nahnevaná sa svojich súrodencov akokoľvek, nepohla pripustiť, že sú medzi nimi rozbroje. Mohlo by to viesť ku katastrofe.