Blaicy Jensen

5.

B l a i c y

Jeden úder, druhý úder a za tým tretí a potom len ďalší a ďalší. Mlátil som do boxerského vreca takmer až do odpadnutia. Prudko som pritom dýchal. A vôbec som sa nesústredil, že moje údery sú čoraz slabšie a slabšie. Stále som neprestal, až pokiaľ som si od vyčerpanosti nesadol na voľnú žinenku, na ktorej som stal.

Zrazu som pocítil voľnosť a vyrovnanosť. Už viac ma nezožierala situácia, ktorá sa odohrala doma. Už viac som nemyslel na matku a na tie jej večne kecy. Už viac nie.

Z ťažká som sa nadýchol a pozrel na svoje ruky. Hánky som mal úplne rozbité. Vedel som, že nabudúce si musím dať boxerské rukavice, inak sa mi to len zhorší.

„Potrebuješ pauzu." Hnedovlasý muž ma potľapkal po pleci, ktorý bol odo mňa o tri roky starší.

Párkrát som sem na neho narazil. A za ten čas sme sa akosi skamarátili. Volal sa Danny Perm. Toľko čo som vedel o ňom, tak mal mladšiu sestru, ktorá sem tiež zvykla chodiť. Ale nie tak často ako Danny.

Vedľa neho stálo ryšavé dievča, ktoré sa na mňa milo usmialo. Vedel som, že ona patrí jemu, aj keď to nedávali najavo.

„Zrejme." Zamrmlal som. Bol som si vedomý jeho slov. Len som si to nechcel priznať.

To už som sa rukami chytil za spotené čelo, načo som v duchu zanadával. Zložil som ruky naspäť a nahol sa pre uterák, kde som si ich utrel.

Pozrel som na svoje tmavo modré tričko, ktoré bolo aj spredu aj zozadu prepotene.

„Ak chceš, môžeš sa s nami pridať. Ideme na pizzu do Energi." Znovu sa ozval.

Pozrel som na neho a potom na to dievča, ktoré sa po celý ten čas držalo pri ňom.

„Ešte tu chvíľku zostanem. A potom dôjdem."

„Ako myslíš." Mykol plecami a už sa bral na odchod.

V tom ho ryšavé dievča chytilo za lakeť a kráčalo s ním ku skupinke chalanov asi tak v jeho veku, ktorým čosi povedal. To už som však nepočul.

Dal som si dole tričko, ktoré sa na mojej pokožke hnusne lepilo. Pozrel som na vrece a potom okolo seba až kým som nezavadil o známe dievča, ktoré sedelo na lavičke a pozeralo ako pán Mortens niečo vysvetľuje mladému chalanovi, ktorého som sem párkrát zazrel.

Jemne som sa uškrnul.

Vyzerala, že ju to naozaj nudilo. Nohy mala prekrížene cez jednu. Rukou si podopierala hlavu a mysľou bola kde si inde. Jej zasnená tvár sa nedala prehliadnuť. Párkrát sa pozrela na mobil, zrejme kontrolujúc čas, kedy sa to celé skončí.

Prekrížil som si ruky na svojej hrudi a celý ten čas som sa díval na ňu. Jej hnedé vlasy s menším leskom červenej jej padali do očí, čo jej vôbec nevadilo. Pretože si ich nedala za ucho.

Bola nižšieho zrastu. Vôbec sa tu nehodila. Aj jej malé útle telo k tomu nasvedčovalo, že by sa nedokázala ubrániť a už nie sa biť.

Ako mykla hlavou sa naše pohľady dneska už druhý krát stretli. V tom momente zbledla, zaklipkala očami a postavila sa na odchod.

„Keilyn, kam ideš?" Pán Mortens si to hneď všimol, ktorý ju hypnotizoval pohľadom.

Čosi zamrmlala a odišla preč.

„Takže Keilyn." Zamrmlal som si pre seba. Vzal som si svoje veci a uháňal k pánskym toaletám, kde boli aj sprchové kúty.

***

Vyšiel som z budovy a zazrel ju ako sa chrbtom opierala o stenu. Ľavou rukou si pridržiavala čelo a mlčky pozerala do zeme.

Pomalým a hlavne tichým krokom som k nej došiel a zastavil sa pri jej uchu, kde som šepol jej meno, ktoré mi vtedy nechcela povedať.

„Kei-lyn." Vyslabikoval som meno a pritom sa ním pohral na jazyku.

Na krku som zazrel husiu kožu, čo spôsobil môj hlas. Svoj pohľad zdvihla a zadívala sa na mňa. A ja som tak mohol vidieť jej farbu oči. Karamelová. Aj napriek tme, jej krásne žiarili ako také svetielko.

Jemne som zdvihol oba kútiky do hora a odstúpil od nej ďalej, čím som jej dal veľký priestor to predýchať.

Zbadal som, že sa jej hneď lepšie dýchalo. Jej tvár nabrala krásne odtiene farby. Už viac nebola bleda ako stena.

„Odkiaľ vieš moje meno?" Oči zúžila do malých pomlčiek.

Z hrdla sa mi vydral posmešný smiech, ktorému som sa naozaj nedokázal ubrániť.

Potom som sa však otočil na odchod, keď v tom som sa zastavil a hlavu vytočil na jej postavu. „A že tu nechodíš."

Tak ako som sa zjavil, som sa aj stratil.

***

„Bože už teraz si to začínam mýliť." Tristan bezradne krútil hlavou do rôznych strán. „Ale že naozaj. Blacky a Blaicy." Stále krútil hlavou.

„Čo to tu trepeš za kraviny, Tristan." Obul sa do toho Danny, ktorý si hneď vzal do ruky kúsok pizze, ktorú mal na tanieri.

„Myslím že alkohol ti udrel aj do tej jedinej funkčnej bunky, ktorá ti zostala." Ozval sa Jonathan Blacburn alias Blacky.

Hneď na to sa po celej miestnosti rozniesol obrovsky smiech.

Tristan sa na neho hnusne pozrel, čo nás len viac rozosmialo.

„Tristan, Tristan..." Danny si položil svoju ruku na jeho plece.

„Ak by som vedel, že si budete zo mňa robiť srandu, nikam by som nešiel." Urazene sa ozval.

„Nebuď srab." Posmešným tónom sa ozvala ryšavka, ktorá sa volala Audrey.

„Aspoň jediná Emerie má pre mňa porozumenie." Tristan sa pozrel na dievča, ktoré na prvý pohľad nebolo obyčajne. Malá jazva, ktorá jej trónila na pere sa nedala prehliadnuť.

„Pretože ma dobré srdce." Pyšné sa ozval Blacky, ktorý si ju viac pritiahol k sebe a dal jej malý bozk na pery.

„A ozaj, Blaicy. Za ten čas čo si sem prišiel si nič nepovedal." Štuchol do mňa Danny, ktorý sa na mňa usmial.

„Ťažký deň. Čo ti poviem." Zamrmlal som. Hneď na to som vzal svoj štamperlík a vlial do seba ostrú tekutinu, ktorá mi podráždila žalúdok.

„Tak to ťa úplne chápem. Síce neviem, čo ťa trápi ale vec, že sme tu pre teba." Hneď ako to dopovedal sa pozrel na ostatných. „Je tak?"

Všetci prikývli.

A ja som konečne pocítil, že niekam patrím, že je tu niekto aj pre mňa, nielen ja.

To že som sa sám od seba nahovoril ísť na box, odkedy som dal koniec Lorrain, som nemohol spraviť lepšie. Pretože som spoznal nových priateľov, ktorým som začal dôverovať. Pretože viem, že oni mi tak neublížia ako to spravil Rey.

❤❤❤
Kto si všimol pár postáv z príbehu Harelip?
Musím sa priznať, že je super sa k ním opäť vrátiť, pretože Emerie a Blackyho som si strašne obľúbila.
❤❤❤