Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Na ďalší deň v škole som si podopierala hlavu rukou a pozerala na nudnú hodinu Technické kreslenie. Predmet, ktorý Blaicy nemá rád a ktorý už nie je vo štvrtom ročníku. Hneď ako to povedal v duchu mi odľahlo, že už na ďalší rok nemusím rysovať.
Dívala som sa na nášho plešatého učiteľa, ktorý rysoval na veľkej tabuli kruh, ktorý sme si mali narysovať do zošita. Popri tom vytváral všelijaké elipsy a iné útvary, až som sa stratila v ktorom bode som bola.
„Dnes si nejako ticho." Ozvala sa do mňa spolusediaca.
Otočila som sa k nej.
Davina hneď skúmala moju tvár a ako jej modré oči spadli na môj krk, nepríjemné som sa zošúchala so stoličky a hlavu naspäť odvrátila k zošitu. Zároveň som pokrčila plecami, že neviem o čom rozpráva.
V duchu som sa karhala za to, že som si cucflek mala lepšie zakryť korektorom.
„Čosi máš krku." Znova sa ozvala hlasom, ktorým chcela poznať odpoveď.
„To som sa len poškrabala." Zamrmlala som.
„Hmm. No neviem... vyzerá to ako..."
„Aj minule sa mi to stalo." Skočila som jej do reči. Nech sa ma už viac na to nepýta.
Môj žalúdok sa scvrkol, pretože ak sa dozvie, že ten cucflek mám od Blaicyho, vedela som, že sa na mňa nahnevaná.
Už som viac k nej hlavu neotočila, pretože som sa bála, že sa bude na môj krk stále pozerať, až kým by na to sama neprišla, že to nie je obyčajný hrubý škrabanec ale modrina.
***
Hneď ako zazvonilo, letela som na dievčenské toalety, kde som zastavila pri umývadle. Pozerala som sa na seba a na svoj krk. Hlavu som pootočila do strany, nech ho lepšie uvidím.
Keď sa otvorili dvere, trhla som sebou. Narovnala som sa ako prútik a spustila vodu pod ktorú som vopchala ruky.
Dnu vošla Lorraine Pierceová.
Postavila sa ku mne pred zrkadlo. Zapozerala sa na svoje strapaté krátke blonďavé vlasy, ktoré si rukami akoby česala.
„Chceš kefu?" Ozvala som sa do nej.
„Čo?"
„Či chceš kefu na vlasy." Zopakovala som svoje slova a z tašky vyberala malú kefu bez rúčky, ktorá bola prenosná a ktorú ste mohli nosiť stále so sebou.
Lorraine vzala do rúk moju kefu na vlasy a obzerala si ju. Jej oči sa rozšírili a na tvári sa jej objavil hravý úsmev. „Toto je ako kefa pre konské hrivy."
„Tiež som si to myslela." Zasmiala som sa s ňou. „Ale ver mi. Zvládne to každé vlasy a ešte ťa z toho hlava nebolí, lebo ti to korienky neťahá."
„Wau." Pootvorila ústa a kefu stále nespustila z očí.
„Ukáž." Vzala som ju z rúk a sama sa natiahla na jej strapaté vlasy. Začala som ich jemne česať od korienok až po končeky. „Nebolí?"
„Nie."
Sledovala som ju jedným okom v zrkadle a ona zas mňa. Oči jej behali po šikovnej malej kefe a po jej rovných vlasov.
„Máš ich ako vyžehlené." Pozerala som so spokojnými očami na jej krásne vlasy. So svojou prácou som bola ozaj spokojná. A ešte väčšmi, keď sa na mňa krásne usmiala.
„Páni, ďakujem." Chytila si svoje vlasy, ktoré začali hneď elektrizovať.
„Počkaj." Znovu som sa natiahla kefou a urovnala ich. „Po chvíľke by to nemalo robiť."
„To nevadí. Ako sa poznám... do konca vyučovania už nebudú v takom dobrom stave ako teraz." Znovu sa zasmiala a obzerala svoje vlasy. „Ale naozaj ďakujem."
„Nemáš za čo." Zapýrila som sa. Bola som až veľmi spokojná.
„Ty si tretiačka, že?"
Prikývla som.
Lorraine si ma stále prezerala až kým jej pohľad nespadol na krk. Jej uvoľnená tvár nabrala obrysy vážnosti. A ja som nevedela ako si to mam teraz vyložiť, až pokiaľ sa znovu neozvala.
„Blaicyho si k sebe veľmi nepúšťaj, aby si sa v ňom nesklamala."
„Ako si vedela?" S otvorenými ústami som sa pozerala na ňu akoby predo mnou stál sám Boh.
„Jeho cucfleky sú jedinečné. A tento je určite od neho. Nechcem sa do vás miešať, lebo ťa nepoznám. No za to poznám jeho. Ale ver mi, daj si na neho pozor." Varovne sa na mňa pozrela hnedými očami, ktoré boli tmavšie než predtým.
***
Sedela som v jedálni a neutrálnym pohľadom sa pozerala pred seba. Tento krát som sedela sama. Pred sebou som mala tácku a pohľad upierala o brokolicovú polievku, ktorá vyzerala štyri dni po sebe.
Z nechuteným pohľadom som posunula tácku ďalej, aby mi z toho smradu nenaplo od žalúdka.
Zdvihla som pohľad hore a zaregistrovala hnedú hlavu, ktorá patrila Blaicymu. Jeho pohľad si všimol ten môj a už ma očami skenoval. Behal mi po tvári až kým neskončil na mojom krku. Pamätal si včerajšiu noc.
Do líc mi vstúpil rumenec, spomenula som si na jeho vášnivé pery, ktoré si brali všetko.
Hneď ako stôl zavŕzgal, spozornela som. Blaicy vstával od stola a náhlil sa za mnou. V tom momente som vstala, schmatla tašku a utekala rýchlo von z jedálne až pokiaľ ma nedohonil a nechytil za lakeť. Rýchlym švihom si ma vytočil k sebe a ja som tak znovu pozrela na jeho tvár, ktorá sa zrazu mračila. Jeho modré oči boli chladné ako ľad. Cítila som, že sa bude diať niečo zlé. Jeho kamenný výraz ma v tom len viac utvrdil, že Lorraine mala predsa len pravdu.
