Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
K e i l y n
Hadlee mala svoju večierku. O pol ôsmej ísť spať. A tak sme ju nechali vo svojej izbičke, kde mala zasvietenú malú lampičku, aby v noci vedela trafiť na záchod. Nechali sme ju nech sa pokojne vyspí.
Z jej izby ma Blaicy ťahal do jeho. Izba ktorej som sa najviac obávala.
Otvoril dvere a ja som tak mohla zbadať takmer prázdnu izbu, čo ma vyviedlo z miery.
Bola tu posteľ, ktorá bola ustlaná. Stolík na ktorom mal svoj notebook a vedľa stola obrovskú skriňu. Steny boli prázdne v oranžovej farbe.
Obrátila som sa na neho s otázkou v očiach.
„Neplánujem tu dlho zostávať." Zamrmlal.
A vtedy ma za celý ten skvelý deň strávený po jeho boku pichlo pri srdci. Neplánuje tu zostávať.
Hneď ako zbadal v mojich očiach zdesenie, položil svoje ruky na moje ramená a sladko sa usmial.
„Tak skoro neodídem. Nie bez mojej Hadlee. Ona je všetkým čo mám." Ticho sa ozval.
Mlčky som hltala každé jeho slovo, to ako svoju malú sestričku ľúbi. Žasla som na tým s akou veľkou láskou o nej začal rozprávať. Ako sa o seba starajú, ako na ňu stále myslí a ako bez nej neodíde.
Pomaličky sme si sadli na jeho posteľ. Blaicy bol opretý o stenu a ja o jeho hruď.
Pomaly a ticho rozprával o svojej rodine. Cítila som ako pri tom uvoľnené dýcha. Dokonca som počula aj jeho srdce ako bilo. Do nosa mi udrela jeho typická vôňa. Vanilka zmiešaná so škoricou.
Rukou mi pomaličky behal po tej mojej. Od zápästia až hore a potom naspäť dole. Ten pohyb stále opakoval. Jeho nežný dotyk, sa mi dostával až pod kožu.
„Moji rodičia nevedia spolu vychádzať. Vždy ich nechcene prichytím ako sa hádajú. Otec neraz mamu udrel. Snažím sa tomu zabrániť, aj keď viem, že to schytám ja a nie ona. Niekedy mám pocit, že by bolo pre nich oboch lepšie, ak by sa rozišli. Mama je nešťastná a otec tiež. Mama nikam nemôže ísť, pretože otec už má v hlave, že sa ide rozdať pre iného. No i tak nič nerobí, aby ich vzťah zachránil. Miesto toho si odíde preč a príde až v noci, keď už všetci spime. Najmä malá Hadlee." Ako začal rozprávať o svojej rodine v hlase bolo poznať toľko bolestí.
„To mi je naozaj ľúto." Ticho som sa ozvala pozerajúc ako mi stále behá prstami po mojej pokožke. Ten dotyk bol príjemný. Bol tak plný nehy. A to bola Blaicyho Jensena ďalšia tvár. Neha.
„U mňa to tiež nie je najlepšie. Mama nás opustila z ničoho nič. Jedného dňa odišla. Nikomu nič nedala vedieť. Zbalila si svoje veci a odvtedy som ju nevidela. Bolo ťažké si zvykať na to, že sme s ockom len dvaja."
„Tvoj otec je skvelý muž." Jeho hlas ma pošteklil pri uchu.
„Ale teraz je to iné." Pokračovala som. Potrebovala som to dostať so seba. Cítila som, že mu môžem v tomto dôverovať.
Bol ticho. Počúval ma.
„Zmenil sa odkedy natrafil na mladé dievča. Neverím, že je zamilovaný." Potriasla som hlavou. Stále som sa nemohla zmieriť s tým faktom, že otec má niekoho.
„Ak nie je zamilovaný, neskôr na to príde. Už som to zažil." Ozvalo sa mi pri uchu.
Rukou behal po mojej pokožke na ruke k zápästiu až hore k ramenu. Pomaličky prstami blúdil po mojom krku, ktorý si zľahka vytočil k sebe a ja som tak mohla cítiť jeho dych práve tam. Na mojom krku.
„Vieš..." začal a to ma len na krku pošteklilo.
Okamžite ma zaliala horúčava a moje telo stuhlo. Bol nebezpečné blízko. Jeho teplý dych ma hrial na pokožke, zatiaľ čo rukou behal po mojom hrudníku a okolo mojich pŕs. No nestlačil ich. Išiel na to pomaličky.
„...ak by mi niekto ukázal, čo je láska, s Lorraine by som nechodil. Chodil by som s inou osobou." Ticho šepol.
„A-áno? A s kým?" Vyzvedala som.
„Áno." Zapriadol mi blízko krku. „Chodil by som s osobou, ktorá by sa na mňa pozerala úplne inak ako na ostatných. S osobou, ktorá by videla vo mne aj to dobré, čo iní nevidia. S osobou, ktorej by na mne úprimne záležalo."
„A-a..." hlas sa mi zasekol až niekde v krku.
„Lenže tú osobu, už nemusím viac hľadať." Ticho doplnil.
Jeho hlas ma znovu pošteklil na krku, ktorý začal jemne bozkávať. Moje vnútro v tom momente explodovalo, pretože som vôbec netušila, že sa v ňom toľko skrýva.
„N-nie?" Vydrala som z hrdla.
„Nie." Potriasol hlavou.
Ani som si nestihla uvedomiť, kedy ma dal ležať pod seba. Jeho telo sa nado mnou týčilo ako čerstvá socha, ktorú práve niekto vytesal. Pár hnedých neposlušných vlasov mu dopadlo na čelo, čím jeho oči len zvýraznili ich farbu.
Prstami mi behal po mojom stehne, a mňa tak zaplavila nová túžba zvaná rozkoš. Tam dole mi začalo brnieť a ja som tak túžila viac ako len dotyky.
Potom sa však jeho veľké telo nado mnou prehlo a jeho ústa sa stretli pri tých mojich. Očami mi skĺzal po tvári a potom len ticho zamatovým hlasom prehovoril.
„Pretože tou osobou si ty, Keilyn Mortensová."
A vtedy sa mi z hrdla vydral hlasný ston, nielen že mi vyznal city, ale aj jeho pýcha ma tam dole tlačila, a ja som vedela, že by som sa pokojne aj takto spravila. Už len z jeho hlasu som cítila ako sa tam dole začínam roztápať.
Opäť spravil prudký pohyb. Lenže tento krát si sadol vedľa mňa a pohľadom ma hltal. Jeho tmavé očí túžili po mne rovnako ako ja.
„Mala by si ísť domov, inak ťa tu pretiahnem." Ticho odvetil stále hltajúc ma. „A to nechceš."
