Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Sedela som v aute, ktoré Blaicy šoféroval. Pripútaná pásom sa môj žalúdok scvrkol ešte viacej ako bol. Z ťažká som dýchala až som mala pocit, že sa už normálne nenadýchnem.
Pozerala som na jeho vážnu tvár, ktorá bola celý ten čas ticho. Nič nepovedal odkedy ma vytiahol zo školy k svojmu autu.
Vedela som, že odporovať mu je nemožné. A tak som mlčky počúvala každé jedno slovo a tajne dúfala, že sa na mňa usmeje. Aspoň malý naznak toho, že mu na mne záleží.
„Kam ideme?" Môj hlas sa ozýval v celom aute, ako som sa ho na to spýtala.
Táto otázka vo mne škrela odkedy ma posadil do auta a naštartoval.
„Ideš ma spoznať." Ticho odvetil.
Na malý okamih otočil svoju hlavu ku mne a naše pohľady sa stretli. Jeho oči zjemneli. Rukou sa natiahol k tej mojej, ktorú silno zovrel. Cítila som to teplo, ktoré z nej salo.
Hlasno som preglgla.
Rozhodla som sa ďalej nerýpať. Možno mi ukáže svoju pravú tvár, o ktorej ani Lorraine nevie. Možno... Možno mu predsa na mne záleží.
Na perách mi trónil jemný úsmev. Malým očkom som pozrela na naše spojené ruky a znovu na cestu. Snažila som sa byť vážna, hlavne aby si to nerozmyslel ako minule, keď ma z chaty odprevadil domov.
Moja tvár sa jemne zhrozila ako som zbadala otcovu prácu. Veľká budova, kde chalani trénujú vo voľnom čase box.
„A-ale..." zasekla som sa.
Otočila som sa na neho s otázkou v očiach, či to naozaj myslí vážne. Či si zo mňa náhodou nestrieľal.
Blaicy ma pustil a vystúpil z auta. To isté očakával aj odo mňa. Ani ma nečakal a sám kráčal k hlavnému vchodu. Bolo poobede a ja som nevedela, či dneska otec bude v robote.
Vystúpila som z auta a Blaicy ho kliknutím na svojích kľúčoch zamkol.
Rozbehla som sa k nemu a dotkla jeho ramena, aby zastal.
„Čo ak tam je môj otec?" Preľaknuto som sa ozvala. Dokonca som sa postavila pred neho, aby nepokračoval ďalej.
„Ak tam nechceš ísť, tak tam nemusíme ísť. Ale potom na to všetko zabudnete, čo sa stalo." A prstom ukázal na nás.
Do kelu.
Zahryzla som si do spodnej pery. Nemám veľmi na výber, zamrmlala som si pre seba.
„Tak fajn." S ťažkým povzdychnutím som od neho odstúpila.
Vykročil pravou nohou vpred a ja som ho nasledovala. Hrýzla som si do spodnej pery, čo Blaicy nevidel. Úzkosť a strach, že stretnem otca ma pomaličky zabíjal.
„Prečo práve tu?" Ozvala som sa ako sme boli sami v tmavej budove.
„Lebo vďaka tomuto som sa začal ovládať. Neušiel mi fakt, že ste sa s Lorraine zblížili. A tak neviem, čo ti narozprávala."
„Ale..."
„Keilyn, nemusíš mi nič rozprávať. Mne je jedno, čo si myslia o mne druhý. Ale predsa je tu jedná vec, ktorá mi nie je ľahostajná." Spravil krátku pauzu. Naklonil sa ku mne a jemne mi do ucha zašepkal, načo moje telo stuhlo. „A to si ty."
Odstúpil odo mňa a začal znovu ďalej kráčať až do šatní, kde mal svoju skrinku a v nej svoje veci.
Odomkol ju a vyberal z nej boxerské rukavice.
Ja som si sadla na úzku drevenú podlhovastú lavičku, ktorá bola oproti skríň a celý ten čas ho sledovala.
Dokonca si vyzliekol svoje tričko a nohavice. Nahodil si na seba krátke šortky v tmavo zelenej farby. Vzal do rúk rukavice a pohľadom zavadil o mňa.
„Vieš, Keilyn..." začal. „Spravil som veľa vecí, ktoré ľutujem. Možno asi aj vieš o čom rozprávam." Mrkol na mňa pohľadom.
Lorraine, ozvalo sa mi.
„Ublížil som najmä tým, ktorých som mal naozaj rád. Tak hnusne som im ublížil, keď som sa nasral kvôli maličkostiam. Ale stretol som Dannyho, veľmi dobrého muža. Ten mi ukázal tento tu malý svet, v ktorom sa môžem hocikedy prísť a vybúriť svoj hnev." Zdvihol ruky do hora a mne sa tak naskytol krásny pohľad na jeho napnuté svaly. Jedna boxerská rukavica mu pritom spadla na zem, ktorú nechal tam ležať. Ignoroval to.
„A ja sa cítim tak voľné, tak slobodné." Pokračoval ďalej.
Z úžasom som na neho pozerala. Blaicy ma prekvapoval čoraz viac a viac. Postavila som sa a podišla k nemu pomalým krokom a sledovala jeho chladný pohľad. Blaicy dal dole ruky, ktoré spustil voľné pri svojom tele.
Kráčala som k nemu až kým som nezastavila. V tom momente spustil druhú rukavicu na zem a chytil ma za pás. Surovo ma oprel o stenu a tvár priblížil k tej mojej. Cítila som jeho mentolový dych, ktorý ma pošteklil na perách.
Zalapala som po dychu. Oči som mala obrovské a čakala na ďalší jeho krok.
„Udrel som dievča." Šepol to tak tichučko, akoby to potreboval zo seba dostať. „Dostal som na piču. Dvakrát." Ironický sa zasmial.
„Ale teraz je to iné." Zachrapčal mi pri uchu.
A ja som sa zachvela. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Žalúdok sa mi zvieral od strachu, že je opäť tak blízko a ja mám možnosť cítiť škoricu zmiešanú s vanilkou.
„Mám chuť robiť iné veci." Znova zašepkal zamatovým hlasom a mne sa z hrdla vydral malý ston, hneď ako ruku položil na moje líce.
Vankúšikmi prstov ma začal hladiť po líci. Privrela som viečka. Ako sa pritlačil svojím polonahým telom ku mne, som pocítila jeho rastúcu pýchu, ktorá sa tískala von. Jemne som sa pomrvila, aby som to akosi zahnala. Málo to práve inakší efekt. Jeho pýcha začala tvrdnúť a mne z hrdla vyšiel ďalší ston.
„Si ako malá princezná." Zamrmlal pri uchu, ktoré začal jemne trieť svojím nosom. Moje telo začalo reagovať. Znova som pocítila tú túžbu, ktorá sa objavila aj na chate. Znova som po ňom túžila, aby ma obsypával svojími nežnými bozkami ako minule. Znova som túžila po ňom.
„Blaicy." Vydrela som priškrtene, ako náhle sa zmocnil môjho krku. Bozkával ho dravo akoby som nebola tou princeznou, čo ma pred chvíľkou nazval.
„Keilyn," nežné ma oslovil. „Pri tebe strácam rozum. Neviem, čo sa to so mnou deje. Hah, nespoznávam sa." Zúfalo zamrmlal ako sa odo mňa vzdialil.
Dívala som sa na neho s veľkými očami a sama nevedela ako si to vysvetliť. Narastajúca túžba po ňom, znova chcela, aby sa ma zmocnil, bozkával a dotýkal.
