Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
B l a i c y
Zaparkoval som auto neďaleko chaty, v ktorej môj kamarát Jeremy Thorn oslavoval svoje narodeniny. Vedel som, že tam určite stretnem Lorraine. Preto sa mi ani veľmi nechcelo ísť na chatu. Ale bolo to jediné odreagovanie aké som momentálne potreboval. Doma sa nič nezmenilo. Rovnaká mama, ktorá sa sťažuje a rovnaký otec, ktorý sa vždy pre niečo nasiera. Vždy mu niečo vadí. Pomalý si myslím, že mu vadí mamin kyslík. Preto sa radšej zdrží kde si v krčme alebo pri kamarátovi, len aby ju necítil a nevidel. Nemal pri sebe. Za to Hadlee, tá mi robí obrovskú radosť. Ona jediná sa starala ako sa cítim. Dokonca sa sama zahrala na sestričku s tým, že budem v poriadku. Bol som jej tak vďačný. Toto malé stvorenie malo lásku na rozdávanie.
Vystúpil som z auta a hneď ho zamkol. Pobral som sa k chatke, do ktorej som vošiel dnu.
Poobzeral som sa na ľudí, ktorých som väčšinu nepoznal. Bolí tu štvrtáci a ich priatelia. Dokonca som tu zahliadol pár tretiakov a vtedy som pomyslel na ňu. Na Keilyn Mortensovú.
V malej chodbičke bolo pár ľudí, ktorí stáli v ruke držali umelé kelímky, iní zas celé fľaše. Poniektorí sedeli na schodoch a popritom sa rozprávali s tými, čo stáli.
Mávol som hlavou, hneď ako sa mi pozdravili. Dokonca jedno dievča sa vystrelo, hneď ako ma zbadalo. Na tvári vykúzlilo úsmev. Na svoj ukazovák si vzalo pár hnedých vlasov, ktoré si hneď omotalo okolo prsta. Jej tvár nebola škaredá práve naopak. To dievča bolo pekné. Musela byť z mladšieho ročníka, pretože ak by bola z našej triedy, tak by som si ju určite pamätal. Minimálne jej meno.
„Blaicy Jensen." Z pier vypustila moje celé meno. Tvarou sa nahla ku mne až k uchu a ja som mohol pocítiť z úst alkohol. Vodka. „Chceš ísť hore?" Pozrela na schody, ktoré viedli do izieb.
„Možno neskôr,..." Zamrmlal som. Nahlas som premýšľal nad jej menom.
„Haylee." Zamatovým hlasom sa ozvala.
„Haylin." Zopakoval som, aby som si ju zapamätal. V myslí sa mi však zobrazilo meno Keilyn.
Rukami som si ju mierne od štopol ďalej, aby som mohol vojsť dnu do obývačky, kde bola väčšina z nás.
Očami som behal po teraz už známych tvárach. Dokonca som ignoroval pohľady, ktoré boli zdesené z môjho dobytého výzoru. Bolo to samozrejme lepšie. Na tvári som mal len modriny, ktoré sa nepekne sfarbili, no za to ma to už nebolelo ako sviňa.
Vždy keď pomyslím na ten súboj ma chytí zlosť. Mal som byť obozretní. A nie sa spoliehať na to, že je po ňom.
Konečne som pohľadom zavadil o Reya, ktorý si svoje narodeniny užíval tak ako sa patrí. Vo veľkom štýle pri svojej frajerke s kopou ľudí a dosť dobrou hudbou. Obzrel som si ľudí, čo sedeli pri ňom. Hneď ako prvú som zbadal strapatú blondínku a ja som vedel, že je to Lorraine. Horlivo čosi rozprávala. Vyzeralo to skôr akoby vysvetľovala.
