Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
B l a i c y
Pozeral som na Keilyn, ktorá bola akoby duchom neprítomná. Polievku, ktorú mala pred sebou, sa jej ani nedotkla. Miesto toho s malým nechuteným posunula tácku ďalej od seba.
Keď zdvihla svoj pohľad, jej očí hneď spozorneli na mne. Začal som ju pohľadom hltať a zisťovať prečo ma takú náladu. Až pokiaľ som pohľadom nespadol na jej krk, kde mala slabo zakrytú modrinu, ktorú som jej spôsobil.
Znovu som sa na ňu pozrel, tento krát vážne. Včerajšiu noc som si veľmi dobre pamätal, aj keď som už mal pár pohárikov naliatych. Vnímal som dosť dobre, no moje telo to troška horšie znášalo. Ale ten bozk a jej vzdych pri tom ako sa jej to veľmi páčilo, si to do podrobná presne do jednej bodky pamätám. Preto ma aj zarazilo, že sa snaží na to zabudnúť. Troška ma to aj nahnevalo.
Keilyn si to veľmi dobre tiež uvedomovala, čo sa stalo včera. Jej líca nabrali iný odtieň ako obvykle máva. Sýto červený. To ma však donútilo vstať od stola a ísť k nej. Sedela sama, čo bolo pre mňa len plus. Len že som nerátal, že vstane a rozuteká sa k dverám ako malé vtáča pred korisťou.
Bol som rýchlejší.
Dobehol som ju. Chytil som ju za lakeť, aby mi neutiekla do triedy, kde by sa mi stratila. S malým švihnutím som si ju k sebe otočil a stále sa na ňu hneval. Moja tvár sa mračila a bola dostatočne chladná, aby si to aj ona uvedomila, že takto prchko nemala reagovať. S kamennou tvárou som si prezeral každý jeden čŕt jej tváre, až kým ma jej očí nedorazili. V karamelkách sa jej zráčil strach. A ja som si to nevedel inak ani vysvetliť.
Povolil som svoje všetky svaly. Dokonca aj môj stisk zjemnel, ale to nepostrehla. Inak by sa mi dávno vytrhla a utiekla preč. Miesto toho tam stála a zdesene sa na mňa pozerala.
Ostrý a veľmi ľadový pohľad som vymenil za jemný. Chcel som tým uľahčiť už aj tak ťažkú atmosféru, ktorá sa okolo nás postavila.
„Keilyn..." Oslovil som ju jemným hlasom, ktorý ju mal zbaviť strachu, ktorý mala stále v očiach. Dokonca som ju pustil. Už viac som ju nedržal za lakeť. Viac nie. Miesto toho som si jej malé telo pritiahol na svoju hruď a nos si zaboril do jej vlasov, ktoré krásne voňali. Ich vôňa sa mi dostávala do mysle. Sladký melón. Tak voňala ako sladký melón.
Ruky mala pri sebe aj napriek tomu, že som ju stále objímal.
Po chvíľke som sa od nej vzdialil a pozrel jej do krásnych svetlých oči, z ktorých som teraz nevedel vyčítať.
Chvíľu sa na mňa pozerala až kým nesklopila zrak k nohám. So svojou špičkou na nohe si nervózne vytvára oblúky a ja som vedel, že nie čo nie je v poriadku.
„Neviem, ako to mám brať." Zamrmlala neistá svojou vetou.
Stál som na svojom mieste a rozmýšľal som nad jej vetou. Mala pravdu. Ani ja neviem, ako to mám brať. Vedel som len jedno, potrebujem ju mať pri sebe. Vyžaruje z nej akási láska, čo mne bola vždy odopretá. A tú lásku som naozaj chcel.
No vedel som, že k nej nič necítim. Nič len príťažlivosť znova ju pobozkať tak ako včera.
Mlčal som.
Nepoznal som odpoveď na jej vetu. Nechcel som to nijako skaziť a tak som si radšej zahryzol do jazyka, aby sa mi ešte viac nevzdialila.
„Vraj... vraj si mám na teba dávať pozor." Šepla. Hneď na to sa na mňa pozrela a ja som zbadal čosi, čo som nevedel identifikovať.
Skôr ako som sa stihol na to opýtať odkiaľ to má, rozbehla sa preč do chodby, kde našla svoju triedu.
***
„Kamoš, som tak rád, že si prišiel." Ozval sa Danny hneď ako ma zbadal pri ringu, medzi veľký dav ľudí. Musel na mňa hlasno skríknuť, aby som ho dobre počul.
Dokráčal som k nemu a viac si to tu poobzeral.
Bola to mala tmavá miestnosť, kde svetlo osvetľovalo samotný ring, v ktorom sa bili dvaja nabitý muži, ktorí vyzerali byť dvakrát väčší ako som bol ja. Údermi rozhodne nešetrili.
Pri ringu stáli muži, ktorý na plné hrdlo vrieskali a fandili tomu, na koho stavili. Vrieskali, podporovali, smiali sa. To všetko som stihol zaregistrovať pri jednej veľkej bitke, na ktorú sa dobre pozeralo.
Podišiel som k nemu, načo sme si dali päsť, a hneď ma stiahol na svoju hruď, kde ma po chrbte bratsky pobúchal. ,,Som naozaj rád." Skríkol mi do ucha.
Odtiahol som sa.
Jeho tvár sa usmievala. A vedľa neho som si všimol Tristana, ktorý v ruke drží akýsi papierik a máva ním ponad svoju hlavu. Až neskôr som si uvedomil, že sa stavil na plešatého chalana s červenými kraťasami z ringu, ktorý schytal pár škaredých rán.
Potom tu bol Blacky, ktorý sa chladným pohľadom na mňa pozeral. Kývol hlavou na pozdrav a znovu sa otočil, že ide sledovať zápas.
Postavil som sa hneď vedľa Dannyho, ktorého som si z nich troch najviac obľúbil. Ruky som si dal do vreciek a tiež sledoval zápas, ktorý nie je pre každého. Jedna rana letela hneď za tou druhou. Hneď na to krv. Veľa krvy. A potom ďalšia rána.
Plešatý zvalil súpera hneď pod seba, načo Tristan zvýskol na plné hrdlo, pretože vyhráva ten na koho vsadil. Až pokiaľ sa to neotočilo. Muž, ktorý ležal na zemi mu do tváre uštedril veľkú škaredú ranu, čím ho omráčil. Plešatý sa len zvalil vedľa neho.
„Nie!" Kričal Tristan. „Vstávaj! No tak vstávaj!!" Rukami sa pred seba oháňal akoby mu tým dával svoju silu.
Danny ho poklepkal po pleci s výrazom, že ten už skončil.
Keď sa začalo odpočívať, Tristan vedel, že zle stavil. Nahnevane odhodil svoj papierik na zem a topánkou ho rozšliapal.
„Nabudúce ti to vyjde." Kričal Blacky, čím chcel ho upokojiť.
„Ešte to nie je ono. To najlepšie príde až teraz." Znovu sa Danny ozval pri mojom uchu. A ja som vedel, že rozpráva o Kingovi, ktorého mi spomínal.
❤❤❤ Venujem lianka332 za krásne slová a za novú čitateľku, čo ma naozaj veľmi krásne potešilo! ❤❤❤
