Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
„Pozerám, že dnes ti netreba pomôcť." Ozval sa so svojím mierne hrubým hlasom, ktorý ma vedel zmiasť.
Pohľad mu spadol na moju ruku, kde som držala kabelku, ktorú som si tískala na hrudi. Aj bez toho gesta som mala zovretý žalúdok.
Pozrela som mu do očí, ktoré neboli také modré aké sa zdali byť. Mali jemný podtón sivej, ktorá dávala chladný efekt. Boli tak záhadne a tajomné.
Celého som si ho prezrela. Všimla som si, že zvykol nosiť voľnejšie tričká. Dneska mal na sebe čierne tričko s malou potlačou loga firmy.
„Keilyn, musíme ísť na hodinu." Teraz to bola Davina, ktorá ma za pazuchu ťahala do mojej triedy chladným hlasom. Blaicyho stále nemá rada za ten nevydarený večer.
Posledný krát mi venoval svoj podmanivý pohľad a potom sa stratil medzi dav študentov, ktorý sa náhlili do triedy, aby nemali problém.
„Začínam si myslieť, že sa ti Blaicy páči." Zamrmlala, keď sme vošli do triedy.
„Zle si myslíš." Potriasla som hlavou, len aby som znela vážne. Ale v duchu som si sama položila otázku, či to tak naozaj nie je. Či to nehovorím, len preto lebo Davina je moja kamarátka a on sa k nej správal ako idiot. Ak sa k nej správal, pokojne sa môže tak aj ku mne správať.
Jedno som vedela, že tento chalan mi rozhodne nie je ľahostajný.
Otočila som hlavu dozadu, či ho ešte zbadám. Márne. Už dávno sa stratil medzi žiakmi. Naspäť som sa vrátila k Davi, ktorá už sedela na svoje miesto a čakala, kým príde učiteľka.
„Myslíš..." Nedopovedala som otázku, pretože by mi aj tak nevedela odpovedať. Týkalo sa to jeho.
Davi len otočila ku mne hlavu, ktorú si vzápätí pridržiavala a nahodila na tvári jeden zo svojich hollywoodskych úsmevov, ktorý som na nej tak zbožňovala. Modrými očami zaklipkala a z úst jej vyšiel tichý povzdych.
„Tak čo je?" Popritom si druhou voľnou rukou zastrčila pár čiernych prameňov za ucho, hneď ako jej dopadli na tvár, čím jej jedno oko zakryli.
Miesto Blaicyho som spomenula moju mamu.
A tak som jej začala rozprávať, že sú isté vecí, z ktorými by som s ňou rada prebrala.
„Neskúšala si sa s ňou spojiť?"
Potriasla som hlavou.
Celé to bolo beznádejné. Mamu už v živote neuvidím. Otec všetko vyhodil alebo spálil. Sama som videla ako všetky fotografie s ňou spálil. Dokonca aj nejaké dokumenty, zmluvy a veľa iných papierov.
Otec na ňu sám nemá kontakt. Teda, tak mi to povedal.
„Alebo niekto známi, či na ňu nemá kontakt. Musí tu byť niekto, kto ju dobre poznal. S kým sa stretávala. Hocikto." Pretočila očami.
Jej sa to ľahko hovorí. Má aj mamu aj otca, ktorí sú ochotní spraviť hocičo, len aby sa mala Davina dobre. Má milujúcu rodinu, kde im naozaj štvrtý člen nechýba.
„Naozaj neviem." V myslí som tápala po odpovediach. Lenže na nič som si nespomenula.
Vedela som, že mama občas zvykla chodiť ku susede na kávu a to len keď ju zavolala. Neboli nejaké veľké kamarátky. Len susedy, ktorá tej druhej vždy pomohla, ak čosi potrebovala. Preto tie kávičky.
Raz aj mňa so sebou stiahla k nej na návštevu.
Naša suseda má aj dcéru, ktorá je odo mňa o štyri roky mladšia. Raz sme sa spolu hrali. Teraz sa už vôbec spolu nezhovárame. Sem tam sa zvyknem susede pozdraviť, ale to je všetko.
No možno by ona mohla niečo o mojej máme vedieť.
„Tak potom ti naozaj neviem poradiť."
„To nevadí." Pretože ja som si sama poradila.
***
Kráčala som sama sprevádzaná tmavou nocou posiatymi hviezdami. Vonku trónila obrovská studená tma. Dokonca sa začalo zahmlievať. A ja som vo svojom vnútri pociťovala strach.
Rýchlymi krokmi som kráčala po úzkom chodníku. Pozerala som pred seba. Nie za seba. Ak by som zbadala nejaký tieň, moje vnútro by sa scvrklo a v hlave by som si domýšľala všelijaké príbehy, čo by sa mi tak asi stalo.
Neznášala som prázdne ulice a ešte prázdne tmavé miesta kadiaľ musím ísť.
Znovu som prechádzala cez známu budovu, z ktorej sa opäť svietilo. Otec bol doma. Sám mi napísal správu, že dneska prišiel o šiestej domov, keď som sedela v izbe u Davi.
Napriek faktu, že tam otec nie je, sama som vošla do budovy. Zvedavosť prahla po skutočnosti, či sa nemýlim a vo vnútri bude Blaicy. Presne tak ako minule.
Cez chodbu som kráčala až do veľkej halí, kde som zbadala prepoteného Blaicyho ako si vybíja svoju zlosť o boxerské vrece.
Jeho údery už neboli tak silné ako keď som tu bola minule. Práve naopak. Boli slabé a občas sa ani nevedel trafiť. Celé jeho telo sa pri každom druhom údere zatackalo. Už som si myslela, že spadne, no vždy to nejako ťažko ustal.
Teraz mal na sebe tmavo zelené tielko s kraťasami, ktoré na ňom troška viseli. Nie príliš.
Znovu sa zahnal a spravil ďalší slabý úder, ktorý sa len na ňom podpísal. Jeho telo bolo už slabé. Viac neznieslo udrieť vrece, ktoré nemenilo svoj tvar.
A presne tento úder neustál a spadol na zem.
„Blaicy!" Skríkla som.
Celá strachom som sa chvela. Stála som nohami akoby prikovaná, neschopná sa k nemu pohnúť. Sledovala som ho, či vôbec vstane. Nevstal. Panika vo mne rástla. Neostalo mi nič iné ako sa k nemu rozbehnúť.
Pribehla som k nemu a zbadala ho ležať takmer bez života. Oči mal zatvorené, ústa pootvorené.
