Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Blacky ma zaviedol do tmavej budovy, kde to vôbec dobre nevoňalo. Vo vzduchu sa niesol taký zatuchnutý pach, čo mi nebol po chuti. Začala som mať isté obavy. Táto budova vyzerala sama o sebe už desivo. Kráčali sme po úzkej chodbe. Rukami som si objímala telo. Najradšej by som bola doma a nikam nešla. Ale nemohla som neísť. Nie, keď neviem, čo sa mu stalo.
Náhle zastavil pred dverami, ktoré boli pomaľované farbou a pokreslené perom. Boli to všelijaké čmáranice v ktorých som sa naozaj nevyznala.
,,Znesieš krv?" Neisto sa ma opýtal. Rukou spočinul na rúčke dvier, ktoré mal v pláne otvoriť.
,,Čo to je za otázku?" Zvraštila som obočie.
,,Normálna." Sucho odvetil a ležerne sa na mňa pozrel.
Nervózne som podupkávala nohou. Prestávala som byť trpezlivá, keď tu nečinne stál a skúmal ma svojím pohľadom, ktoré čosi skrývali.
,,Tak čo sa mu stalo?" Mierne podráždeným tónom som sa ho opýtala.
,,Myslím, že to musíš vidieť, pretože sa pobil. Ale nie pobil ako v škole alebo niekde vonka..."
,,Blacky." Zavrčala som na neho.
,,Tak dobre." To už sa otočil k dverám, ktoré hneď otvoril. Mne sa tak naskytol pohľad na malú izbu.
Blacky vošiel ako prvý a ja hneď za ním. Ani som si izbu poriadne neobzrela. Moje oči spozorneli na jednom bode, hneď ako som zbadala ležať Blaicyho na malej pohovke. Polonahý tam ležal a takmer ani nedýchal. Okamžite som k nemu pribehla.
,,Blaicy." Šepla som k jeho uchu, hneď ako som si čupla.
Naskytol sa mi pohľad na krvavého a prepoteného chalana, ktorý vyzeral akoby len mŕtvo ležal. Žalúdok sa mi scvrkol a srdce ťažko píchalo. Trhalo ma sa na neho dívať, keď bol v takom zúboženom stave.
Prstami som mu prešla po čele, čím som mu dala pár pramienkov preč. Pod mojím dotykom nereagoval. Nič. Len nehybne ležal, ale dýchal.
,,Nevníma." Ozval sa druhý hlas muža, ktorý stál pri mne. Bol to Danny.
,,Zavolali ste záchranku?" Obrátila, som sa k nemu. Ruku som stiahla k sebe.
,,Nevolali." Krútil hlavou.
,,Nemôžeme. Toto miesto nie je legálne." Ozval sa tentokrát Blacky, ktorý sa pohol mojím smerom.
,,Ale niekto sa musí na neho pozrieť." Zdrvene som odvetila.
,,Pokoj. Tristan volal svojej sestre, čo je lekárka. A tá sa na neho pozrie." Pokojne odvetil Danny.
,,A kedy príde?"
,,Za chvíľku. Volali sme vám narovnako. Mysleli sme si... teda ja... že ak ty prídeš, tak sa nejako pozbiera, ale je úplne mimo." Ozval sa Blacky, ktorý netajil, že ma o kamaráta strach.
