Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
K e i l y n
Jeden pár modrých očí ma hltali, hneď ako sa na mňa pozrel. Jeho tvár nebola vôbec prekvapená, práve naopak. Tvár mal kamennú. Stisol svoje pery do jednej priamky. Prudko sa nadýchol a vydýchol.
Očami som sledovala každý jeden jeho sval, po ktorom mu stekali kvapôčky potu.
To si samozrejme všimol a jemne sa uškrnul. Ruky si založil na hrudi a podišiel ku mne bližšie. Na každom kroku si dával záležať.
„Ešte som ťa tu nevidel." Ozval sa Blaicy tichým hlasom, ktorý bol trocha tlmený.
Znovu si ma premeral.
Hnedé dlhé, mierne vlnité vlasy sa mu pri predklonení hlavy nalepili na spotene čelo. Držala som nutkanie, aby som sa po nich nenatiahla a nedala ich na svoje pôvodné miesto.
Bol odo mňa vyšší a tak som musela trocha zakloniť hlavu, aby som mu poriadne videla do tváre. Čakal na moju odpoveď.
„Pretože tu ani nechodím." Snažila som sa znieť ako silná žena, aby nezistil aký nepokoj vo mne spôsobil, tým že tu predo mnou stojí polonahý.
„A predsa si tu." Zamrmlal.
Tváril sa akoby nad niečím premýšľal. Jeho očí boli zrazu neprítomné, až kým som hlasno nevydýchla načo som si vyslúžila ďalší úškrn.
„Mu-musím už ísť." Pípla som a už brala nohy na plecia.
Blaicy len prikývol akoby chápal, že mám byť niekde inde ako byť tu. Spravil pár krokov dozadu. Zohol sa pre svoj uterák, ktorý si hodil okolo svojich pliec. Do ruky si vzal vodu a odišiel preč.
Chvíľu som tam stála akoby prikovaná a pomaličky sa spamätala z jeho prítomnosti, ktorá ma tak znervózňovala. A to bol presne ten moment, kedy sa mi dostal do hlavy. Polonahý Blaicy, ktorý mlátil do boxerského vreca. Jeho nahá svalnatá hruď sa mi hlboko vryla do pamäti a ja som sa toho začala báť.
Zvykla som niekedy sledovať otca ako učil chalanov v mojom veku ako správne udrieť do boxerského vreca, tak aby na ďalší deň mohli hýbať prstami. Zvykla som sedieť na lavičke a čakať, kým skončí. Nikdy som však nebola dlhšie ako dvadsať minút, pretože ma to nikdy nezaujímalo. Až do dnes.
Cŕn... cŕn...
Rukou som siahla do tašky, aby som odtiaľ vytiahla vyzváňajúci mobil. Na displeji sa mi objavil otec, ktorý vyzváňal dovtedy, kým to nezdvihnem.
Zdvihla som a hneď si mobil priložila k uchu.
„Keilyn, už máš dávno po večierke." Jeho hlas bol zúrivý.
„Viem, tati. Akurát kráčam domov." Zaklamala som dúfajúc, že toto zmierni môj trest, ktorý mi určite dá. Zaracha.
„Vieš, veľmi dobre ako sa bojím, keď sa v noci sama túlaš." Otec o čosi zjemnel. Dokonca bolo cítiť z jeho hlasu strach. Bál sa o mňa.
