Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
,,Prečo práve tu?" Ticho som sa ozvala.
Obzerala som sa naokolo. Boli sme v malej čájovni, kde to voňalo za bylinkami a ovocím. Najviac prevládala mäta zmiešaná inými bylinkami, ktoré neboli až tak výrazne.
Dokonca aj osvetlenie bolo o čosi slabšie a jemne sfarbene do bordova, čím dávalo tomu tajomný nádych, ktorý prevládal miestnosťou. Cítila som sa tu uvoľnenie a tak príjemné.
Opierala som sa o Blaicyho hruď a vnímala jeho tĺkot srdca. S prstami na ruke som sa hrala a obzerala si ich. Bol jeden z tých čo hrýzie nechty. Dokonca som zbadala malú jazvu na hankách, ktorá sa ťahala od palca.
,,Tu jazvu som si nevšimla. Odkedy ju máš?" Tvarou som sa otočila k nemu.
Jeho modro sivé očí sa zapichli do tých mojich. Jemne privrel viečka s malým nadýchnutím a ja som tak mohla cítiť ako sa mu pritom hruď dvíhala a klesala. Otvoril oči a ticho sa ozval.
,,Mám to strašne dávno. Už si to ani dobre nepamätám." Vydýchol no neprestal pokračovať ďalej. ,,Od nepamäti sa bijem, čo nie je vôbec novinka. Vždy som do niečoho udrel. Musel udrieť." Podotkol.
,,No raz som udrel do jedného plechu a vtedy nezbadal, že už bol puknutí. A to zapríčinilo tú jazvu." Pohľad presunul na svoju ruku, ktorú si začal obzerať.
Otočil svoju ruku tak, aby som si priložila naň svoju dlaň. Prsty sa nám preplietli. Jeho tvár sa naklonila k tej mojej a dal mi malý bozk na kútik pier.
Vo vnútri to vo mne zápasilo. Zmes rôznych citov, ktoré nejdú zastaviť. Cítila som oddanosť, ktorú mi nevedomky dával, náklonnosť, ktorú mi prejavoval, úprimnosť, s ktorou sa mi zveril. A ja som kdesi v hĺbke tušila, že je to úžasný človek so srdcom, ktorý má svoje chyby. Nebol dokonalý ale ani nedokonalý a to ho robilo výnimočným. Bol iní, bol priamy a to sa mi na ňom tak páčilo.
Čas letel a my sme len tak sedeli a rozprávali sa a navzájom spoznávali. Blaicy sa mi dokonca priznal, že tu na rád chodí si oddýchnuť a načerpať silu, ktorú potrebuje. Bolo to také jeho malé tajomné miesto, o ktorom nevedel takmer nik.
Rozprával mi o svojom detstve, koľko toho si musel zažiť. Jeho mama sa vôbec nezmenila, vždy bola zo všetkého podráždená a znechutená. Nikdy ho nebrala ako svojho syna ale ako niečo, čo sa musela starať, pretože ona deti nechcela. Nikdy ich nechcela a tak si k ním nikdy nenašla cestu.
Mlčky som počúvala a hltala každé jedno slovo. Vo vnútri som sa cítila príšerne. Veľmi dobre som si to u uvedomovala aký to je pocit, ak sa o teba rodič nezaujíma. Tak veľmi to bolí.
Ale mala som ocka, pre ktorého som bola všetkým. A to mi nikto nevezme, lebo sme tu pre toho druhého.
Pohľad som zapichla pred seba a užívala si keho prítomnosť, jeho dotyk, ktorý ma hladil po stehne až to jemne zašteklilo, keď zašiel vyššie.
,,Myslím, že by som mala dať šancu otcovej priateľke." Ticho som sa ozvala a dúfala, že mi s tým pomôže.
,,Skús a možno zmeníš na ňu nazor. Aj keď je od tvojho otca mladá nemusí to hneď znamenať, že ide len po jeho peniazoch. Ak je naozaj šťastný, prečo mu to šťastie odopierať. Kde je vôbec napísané, že lásku musíš stretnúť v dvadsiatych rokoch?" Zašteklil ma jeho hlas pri uchu.
,,Máš asi pravdu. Od samého začiatku som bola proti tomu. Nedala som jej šancu spoznať sa. Dokonca mi dneska otec napísal správu v ktorej stálo, že dneska k nám domov príde Christie na večeru. Miesto toho sedím tu a s tebou." Jemne som sa na neho usmiala.
Blaicy zdvihol kútik do hora a pohladil ma po tvári. ,,Si tak úžasná."
,,Blaicy..." Moje líca nabrali ružovkastý odtieň. Chcela som mu odporovať, ale...
,,Myslím to vážne. Si naozaj úžasná a nie len to. Si nádherná." Hltal ma pohľadom. Ani raz ma nespustil z očí. Dával mi pocítiť, že som to ja na koho sa celý ten čas pozerál.
,,Naozaj ťa nespoznávam." Krútila som hlavou.
,,To je vďaka tebe, Keilyn." Hravo mi brnkol po nose.
***
Ležala som vo svojej posteli a rozmýšľala nad ním. V tom som v podbrušku znova zacítila to brnenie, ktoré tam je zakaždým, keď na neho pomyslím. Ale keď som bola s ním moje vnútro šlo vybuchnúť.
Z premýšľania ma vyrušilo klopanie.
,,Áno?"
Do izby vošiel otec, ktorý sa na mňa pozeral s pohľadom starostlivého rodiča. Spravil pár krokov ku mne a sadol si na moju posteľ.
,,Nedalo mi nevšimnúť tvoj šťastný úsmev." Ticho sa ozval.
A ja som nechápala načo narážal. A tak som mlčala a čakala, čo ďalej povie.
,,Keilyn, kedy mi ho chceš predstaviť?"
,,Čo p-prosím?" Vypúlila som na neho oči.
,,Poznám ťa už od malička. Viem, kedy si smutná. Viem, kedy sa pre niečo trápiš. Viem, kedy si šťastná a kedy máš radosť. A rovnako viem, kedy si zamilovaná." Veľmi zrozumiteľné to povedal. Každé jedno slovo zvýraznil, aby som všetko dobre počula.
Z ťažká sa nádychol a vydýchol. Sklopil oči a rukou sa natiahol po tej mojej, za ktorú ma silno chytil.
,,Máš po nej úsmev." Ticho šepol.
Mama, prebehlo mi hlavou.
,,A presne takto sa na mňa kedysi usmievala, ešte predtým, než odišla. Ešte predtým než sa rozhodla, že má už viac nemiluje, že proste to nie je ono a ona chce viac ako to čo som jej dával ja." V hlase bolo cítiť krutú bolesť, ktorá ho zvnútra požierala.
Mama len tak odišla z nášho života a nepozerala na následky. Nepozerala na nás ako sa budeme cítiť. Nepozerala na naše srdcia, ktoré boli od jej odchodu prázdne.
,,Ocko?" Jemne som ho oslovila.
Mykol obočím, čím má pobádal, aby som pokračovala.
,,Chcem spoznať Christie."
Jeho oči sa rozšírili, na tvári sa mu vrátil úsmev, hneď ako to jeho uši počuli. Jeho veľké mocné ruky sa natiahli ku mne a stiahli na jeho hruď. Hlavu som zaborila do jeho hrude a nadýchla sa po jeho vône po holení.
,,Ja zas chcem spoznať chlapca, ktorý ukradol mojej dcére srdce."
