Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
B l a i c y
Čakal som kedy vyjde Keilyn z triedy. Stál som tu len pár minút, aby som ju sám dotiahol do jedálne, tak ako som to plánoval.
Otvorili sa dvere a ja som tak odstúpil pár krokov vzad.
Keilyn nebola medzi prvými ale naopak. Bola medzi poslednými. Sedela v lavici a do svojho batohu odkladala si svoje knižky z hodiny.
Jemne som sa usmial a kráčal dnu, kde už sme boli len my sami.
„Pomôžem?" Zdvorilo som sa ozval, načo sa mykla.
Zdvihla dve karamelky ku mne a ja som tak v nich zbadal menší strach, tým ako som ju vyplašil. Uškrnul som sa.
„Už netreba." Ticho sa ozvala.
Vstala zo svojho miesta a náhlila sa k dverám. Ja som tiež nezaostával a držal sa pri nej. Na konci chodby sa pohla smerom hore, kde schodište viedlo do ďalších tried.
„Jedáleň." Zamrmlal som jej pri uchu. Svoju ruku som položil na jej pás a pritiahol k sebe, aby šla so mnou dole.
„Zabudla som." Ospravedlňujúco sa na mňa pozerala.
Prikývol som. No ruku z jej pása som neodtiahol.
Prišli sme do jedálne a ja som ju jemne tlačil k stolu, kde som zvykol so spolužiakmi sedávať. Teraz tam však sedel Deril, Kassidy, Joel, Rey a Lorraine.
Lorraine nás hneď zbadala. Najmä Keilyn, na ktorú sa usmiala a zamávala jej.
S Keilyn sme si sadli na voľné stoličky. Videl som na nej, že opäť nie je vo svojej koži. A tak som položil ruku na jej stehno, čím zdvihla pohľad hore. Usmial som sa pre ňu, aby bola pokojnejšia.
Cítil som na sebe pohľady, hlavne tie Reyove. Pozrel som na jeho potetovanú tvár, kde pod okom trónil malý krížik, ktorý tam mal strašne dlho. Očami visel na mňa a na Keilyn. Videl som, že ma veľa otázok ale ani jednu nepoložil.
„Ja to naozaj nechápem." Zafňukala Kassidy, ktorá si rukou prehodila vlasy dozadu. „Chápete tomu? Myslím, že som povedala dosť toho, aby mi dala aj tú trojku."
„Z toho si nič nerob." Ozval sa Joel.
„Má pravdu." Pritakala Lorraine. „Renbardová je skrátka prísna. Aj mne dala minule z odpovedania štvorku."
„Keilyn, aj vás učí? Či to len nás?" Potom sa však otočila na Keilyn.
"Zatiaľ nie." Zamrmlala. Pohľad hneď sklopila, ako si uvedomila, že sa na ňu všetci pozerali.
„To buď rada. Ju by si naozaj nechcela mať. Vyžaduje od nás aj nemožné." Znova sa ozvala Kassidy, ktorej vrel hnev.
„Až taká hrozná nie je." Ozval sa Deril, ktorý mal hravý úsmev, čím len všetkých podráždil. Za to že mal z nás najlepšie známky, nemusel sa takto okato predvádzať.
„Zapchajte mu niekto ústa, inak to spravím ja." Zažartoval som, načo sa ostatní zasmiali.
Sedeli sme tam, až kým nezazvonilo. Uvoľnené sme sa rozprávali. Dokonca sa k nám pripojila aj Keilyn, ktorá sem tam kontrolovala čas na mobile, kedy zazvoní na hodinu.
Päť minút pred zvonením sme vstali od stola a kráčali preč z jedálne. Rey ma poklepal po ramene a ja som zastal, nech sa dozviem, čo odo mňa potrebuje.
„Prepáč, že som ti vtedy krivdil." Ticho zachrapčal.
„Čo sa stalo, stalo sa." Mykol som plecami a zdvihol jeden kútik do hora.
„To som rád, pretože som si vážne myslel, že ideš po Lorraine. No dnes..."
„Ako vidíš mi je ukradnutá." Skočil som mu do reči. Vážne sa mi nechcelo ju riešiť.
Rey prikývol akoby pochopil. A tak ma potľapkal po chrbte a jemne sa usmial. Úsmev som mu vrátil a utekal za Keilyn, ktorá kráčala hore schodmi medzi prvými.
„Kei!" Oslovil som ju, nech ma čaká.
Otočila sa a jemne mykla kútikmi do úsmevu.
Musel som priznať, že bola nádherná. Dokonca aj jej karamelky jemne zažiarili ako som sa k nej pridal.
„Inak ma dnes napadlo, či by si nešla ku mne domov." Sebavedomo som so seba dostal a nespúšťal ju z očí.
„Neviem, či je to dobrý nápad." Okamžite spanikárila. V očiach som zbadal strach a zhrozenie z toho, čo som povedal.
„Chcem ti predstaviť jednu moju úžasnú osobu, ktorú si veľmi vážim." Tajne som dúfal, že to zaberie. Pretože som mal naozaj v pláne ju zoznámiť s Hadlee, ktorá bola pre mňa všetkým.
„Taak..." Premýšľala nad odpoveďou. Bolo na nej vidieť, že nechcela ísť, no napokon povolila a prikývla. „...pôjdem."
„To som naozaj rád." Široko som sa usmial a natiahol k jej tvári ruku. Vankúšikmi prstov som jej pohladil líce a videl na nej, že pod mojím dotykom sa jej rozbúšilo srdce a nahlas prerývane dýchala. Vtedy som mal pocit, akoby sa čas zastavil a ja som tak mal možnosť si ju poriadne prehliadnuť.
Mala krásne veľké oči, ktoré boli farebné skôr do zlatista ako do hneda. Už dávno som si uvedomil aké má jedinečné oči. Znova mala v karamelkách malú túžbu po mne, ktorú môj dotyk spôsoboval.
