Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
K e i l y n
Všetci štyria sme čakali už pár hodín, kým vylezie z izby Tristanova sestra. Ja som mala o Blaicyho obrovský strach. Bála som sa, čo ak jeho telo bude slabé a zomrie. Tajne som dúfala, že sa nevzdá, že nám ukáže koľko má v sebe sily.
,,Ak by sa nepúšťal do bitky s Kingom, nedopadol by tak." Ozval sa Danny, ktorý neskrýval malý hnev.
,,Netušila som, že tu chodí." Pípla som. Hlavou som pozerala do zeme na svoje topánky, ktoré som si vzala ako prvú obuv, čo som zbadala. Boli to bežecké športové značkové topánky.
,,Chodí. Len sa nebil." Znovu sa ozval.
,,To len dnes vypustil paru." Do debaty skočil Tristan.
,,To bolo včera." Skočil mu do reči Blacky, ktorý si z vrecka vytiahol mobil a ukázal na hodinky, ktoré ukazovali tri hodiny ráno.
To som sa chytila za hlavu. Tri hodiny ráno a ja som vôbec nespala. ,,Ach, bože." Otec ma zabije, ak sa toto dozvie. Ak sa vôbec dozvie, že nie som doma.
,,Deje sa niečo?" Danny položil svoju dlaň na moje rameno.
Zdvihla som k nemu pohľad a sklesnuto sa zadívala do očí. Tie moje zrazu oťaželi. Začala som byť unavená.
,,Mala by si ísť domov." Znovu sa ozval.
,,Chcem tu byť, kým sa nepreberie, pretože..." Pretože to je moja chyba. Ak by som nepristúpila na ten hlúpy nápad, čo som od začiatku nesúhlasila. Nič by sa z toho nestalo. Blaicy by ma neignoroval a nepobil s nejakým mužom v ringu.
,,Ako myslíš." Zamrmlal. ,,Ale ak si unavená, povedz to. Toľko ťa odvezieme domov."
,,Ďakujem." Ticho som pípla.
Chcela som ho vidieť, či sa naozaj z toho dostal. Pretože bol v zúboženom stave. Stekajúca krv, otvorené rany.... ach, všetko to som mala stále pred očami. Blaicyho polonahé dobité telo, ktoré mŕtvo ležalo.
Dvere sa otvorili. V nich stála Tristanova sestra, ktorá sa tvárila veľmi vážne, až mi to nahnalo strach.
Rukami som si objímala telo a hrýzla šnúrku od mikiny, aby som zahnala ten strach.
,,Vyzerá to tak..." Spravila dlhšiu pauzu, kým si nás poriadne neprezrela. Pohľadom spočinula na mňa a znovu spustila. ,,...že sa z toho dostane. Ale môže mať vnútorné zranenia. Ja som spravila, čo som mohla. Bolo by dobre, ak by s tým zašiel do nemocnice, kde mu spravia pár testov."
,,Môžem ísť za ním?" Ujala som sa slova skôr, ako by to spravili chalani.
,,Môžeš, ale spí. Dala som mu lieky na spanie."
,,Dobre." Zamrmlala som a už som bežala do vnútra. Tento krát sa mi naskytol pohľad na celkom čistého Blaicyho prikrytého dekou.
,,Ach, Blaicy." Potiahla som nosom. Spal. Tvrdo spal. Vyzeral tak pokojne, až som tomu nechcela veriť, že je dobitý. Len polka tváre k tomu nasvedčovala, že ten druhý človek ho nešetril.
Jemne som natiahla k nemu ruku a vankúšikmi prstov ho pohladila po tej časti tváre, ktorá bola nedotknutá. Po líci mi stekali malé slzy, ktoré som nemohla zastaviť. Všetko ma zrazu mrzelo. Mrzelo ma, že som bola tak nedočkavá a nepočkala som. V živote sa oplatí čakať, pretože najlepšie ovocie musí dorásť, aby bolo vynikajúce. A takto to bolo s láskou. Láska nepríde len tak. Láska sa ma pestovať od základov.
,,Milujem ťa." Šepla som do jeho ucha dúfajúc, že ma počul. Aj keď možno nie. Bol v hlbokom spánku a bolo otázne kedy sa preberie.
,,Bude v poriadku." Začula som Tristanov hlas pri mojom uchu. ,,Moja sestra je šikovná. Nemusíš sa ničoho báť."
Neotočila som sa k nemu, pretože som nechcela, aby videl moje slzy. Hlavu som mala sklonenú a dívala sa na Blaicyho nádhernú tvár, ktorá sa zdala, že žiari. Pofúkoval si tak spokojne, až sa ma znova zmohla panika, že sa nikdy nepreberie.
Prikývla som hlavou, aby Tristan vedel, že som ho počula.
Nič nepovedal. Jednoducho odišiel. Zatvoril za sebou dvere a mňa nechal s ním samú. Poobzerala som sa naokolo, či som tu naozaj sama. Bola som. Opäť na mňa prišla únava, kde už som si hlasno zazývala. Pozrela som na jeho krásnu spokojnú tvár a videla, že na kraji je malé miesto. Ak sa postíkam, ak si ľahnem na bok, zmestila by som sa.
A tak som aj spravila. Ľahla som si na pravý bok otočená k nemu. Ruky som nechala pri sebe uvedomujúc si, že je celý dobytý. Nechcela som mu tlačiť na rany. Privrela som oči a poddala sa spánku skôr akoby som stihla porátať do desať.
***
Ráno som sa zobudila na otrasný zvuk kohúta, čo som mala nastavený ako svoj budík. Rukou som sa natiahla po mobil, aby som nemusela vstať. Lenže v tom som si spomenula na Blaicyho. Okamžite som si sadla na posteľ, čím som dostala malý závrat. Znova som si ľahla a poobzerala sa okolo seba. Bola som vo svojej izbe. Budík stále zvonil. Hneď som ho vypla a na facebooku vyhľadala Blackov profil. Potrebovala som vysvetlenie ako som sa dostala domov. Našla som jeho profil a hneď mu napísala.
KEILYN - Ako som sa dostala domov?
Nečakala som dlho. Blacky mi hneď odpísal na moju správu.
JONATHAN - Zaspala si. Danny s Tristanom ťa odviezli domov.
KEILYN - Dobre. KEILYN - A kde je Blaicy?
JONATHAN - U Tristana doma. Tam ho sleduje jeho sestra, aby sa mu stav nezhoršil.
KEILYN - Poobede ma zavedieš k nemu domov?
JONATHAN - Môžem.
Napísala som mu krátke ďakujem a mobil položila na stôl. Mykla som sa na klopanie dvier.
,,Áno?" Skríkla som nahlas.
Dvere sa otvorili a v nich stál otec s úsmevom na perách. Obzrel si ma a potom sa zamračil. ,,Spala si vôbec?"
,,Áno, prečo?" Odvetila som mu snažiac pokojne, aby ma neprekukol.
,,Máš veľké kruhy a si stále v pyžame." Znova si ma premeral a zvráštil obočie.
Do frasa. Iste niečo tušil. Snáď ho chalani nezobudili, keď ma prenášali. Musela som čosi vymyslieť, aby do mňa nevyrýval, inak mu to sama nechcene poviem.
,,Včera som nemohla zaspať kvôli písomke, ktorá je naozaj ťažká." Fu, to bolo dobré. Povzbudzovala som sa. ,,Dokonca mám pocit, že to neviem dostatočne na to, aby som mala dobrú známku." Zahrala som ranenú tvár, aby mi to otec uveril.
,,Ach, Keilyn. Ako ťa poznám, ty to zvládneš. Vždy si bola šikovná. Dokonca si to zvládla, keď mama od nás odišla. Zvládla si to lepšie ako ja."
Spomenul mamu. A ja som tušila, že sa muselo niečo stať. Možno sa mu ozvala a možno...
,,Totiž sa mi ozvala." Ticho sa ozval. Dobre som si myslela.
,,Mama?" S vytreštými očami som na neho pozrela. Akosi sa mi nechcelo veriť
Prikývol. ,,Je to tak. Chce dneska prísť a stretnúť sa s tebou. Vieš, že ja nepôjdem."
A presne táto situácia mi zavarila. Chcela som ísť za Blaicym. No na druhej strane som chcela ísť s mamou niekam si sadnúť a porozprávať sa. Chýbala mi. Dokonca sa mi srdce splašene rozbúšilo, že ma chce vidieť. Moja mama ma chce vidieť. Nemohla som tomu uveriť. Vedela som, že sa musím rozhodnúť.
