Prečo on?

10. Kapitola

Ešte pred začiatkom sa vám chcem strašne poďakovať za 112 prečítaní. Okay to by bolo všetko. Bye!!

*KEĎ PRIŠLI NA CHATU*
Keď Maky zastavila a vypla motor tak som vystúpila a s takými nervami som ich zabúchla že som sa musela ukľudniť. "To nám ani raz nedá ten debilný Robo pokoj?!" Zrazu mi začal svietiť prútik. Zdvihla som ho. Ukazovala smer do lesa. Zrazu som našla akoby to boli sklenené dvere ktoré nikto nevidí len čistokrvný. Priložila som ku tomu prútik a všetko sa zviditeľnilo. Bola to nejaká miestnosť. "Alohomora!" Tie dvere boli zamknuté. Vošla som do vnútra. "M-metly?" Potom mi to doplo. "Sú tu všetky veci na hranie famprfálu!"  Bola som šťastná že si tu môžeme zahrať famprfál. "Lásko poď. Jsem unavenej." "Tak choď spať." "Chci s tebou." "Ach....Maty ja vždy budem s tebou. Ale chcem sa porozprávať s chlapcami." "Tak dobře." A dal mi pusu. "Dobrou noc." A usmial sa. "Dobrú." Úsmev som mu opätovala. Išiel do izby. Ja som len znovu zavrela dvere a zamkla ich kúzlom, a išla do chaty. "Čaute chalani!" "Čau čau." Znovu bol Vita smutný. "Počúvajte ten Robo sa ma nikdy nezbaví." Sadla som si. "Prečo?" Spýtal sa Samo. "No boli sme u MaTTyho rodičov a Maky-" "Kdo je Maky?" "Jej auto." "Dejzr mne sa niekedy zdá že fakt nerozmýšľaš." Zasmiala som sa. Pridali sa aj ostatný. "Ale k veci. Boli sme u MaTTyho rodičov a predtým jak maty zaklopal tak som jej povedala aby išla dakde za roh, a keď bude vidieť svetelný lúč z môjho prútika že má prísť. Normálne sme sa rozprávali až keď som videla vonku pred domom Maky. Vyšla som vonku s tým že čo sa stalo a ona mi podala 2 papieriky na ktorých bolo napísané, že nás prenásleduje Robo že musíme odísť. Tak sme rýchlo sadli za auto, jasné že sme povedali jeho rodičom že musíme odísť že je to dôležité. Tak sme sadli za auto a Maky dupla nato. Doháňal nás. Tak sme išli ešte rýchlejšie a potom sme ho stratili. Takže mám na výber. Buď ho zabijem alebo-" "Alebo sa s ním vyspíš." "Presne tak....No ja ho radšej zabijem." "Dobrá volba." Keď som celý čas hovorila tak Vita sa namna ani nepozrel. "Vita čo sa stalo že si taký smutný?" "Můžu ti to říct osamotě?" "Hej." Tak sme išli na balkón a tam mi to povedal. Oprel sa o zábradlie sklonil hlavu a začal.... "Jsem smutnej proto že Matýsek není na tom nejlíp. Nemám auto takže SE tam nemám jak dostat. A ty nemáš čas." "Víta ja mám vždy čas. Len sa ma treba spýtať." "Aha." "Vieš čo? Vstaneme o 4 a pôjdeme k tebe domov." "To by si udělala?" "Pre kamoša áno." Objal ma. Zašepkal "Děkuju." Objatie som prijala. "Nemáš začo." A usmiala som sa. Išli sme do vnútra. "Tak chlapci ja idem spať. Dobrú noc." "Dobrú." Išla som hore po schodoch do mojej izby. Maty nespal. Čakal na mňa. "Aj tak si namna čakal že?" "Jo." A usmial sa. Ľahla som si k nemu. "Zajtra vstávam o 4 a nesiem vitu domov." "Dobře. Dávej na sebe pozor." "Budem." A dala som mu pusu. Zaspala som.

*O 4 hod. ráno*
Vibroval mi budík čo som mala na hodinkách. Vypla som ho a zišla dole po schodoch. Medzitým som sa prezliekla a učesala. Vita už čakal. "Ako dlho tam chces byť?" Zašepkala som. "Asi týden?" "Dobre a máš zbalené veci?" "Jo." "Tak poď." Zobrala som kľúče od chaty a zatvorila dvere. Prišla som k autu a povedala heslo. "Polož tašku na zem a nasadaj." Kývol na to hlavou a pustil tašku v ktorej mal veci. "Maky vieš čo máš robiť?" Dala mi úsmev, a to znamenalo že áno. Zobrala svoje povedzme rúčky a zobrala tašku a dala ju do kufra. Nasadla som za volant a naštartovala. Zacúvala som a išla trocha dopredu. Vyšli sme na cestu ktorá smerovala ku našej chate. "Kde bývaš." "V oslíne." (Je to vymyslené. Pozdr. Autor.) "Maky vieš čo máš robiť." Dala nám na obrazovku gps-ku a išla sama. Ja som len držala volant že akože riadim.

*Pokračovanie nabudúce!!!*

Hello guys in Europe! Prepáčte že dllho nevyšla kapitola ale nestíham. Dúfam že sa vám bude páčiť a ahoj u ďalšej kapitoly!