Prečo on?

20. Kapitola

Vošli sme do takej miestnosti. Zistila som že to je výťah. "Asi to pôjde len dole že?" "Tak to skús." Stlačila som na tlačítko dole. Šli sme niekde do podzemia. Výťah zastavil. Dvere sa otvorili. Šli sme ďalej.  Ak môžem povedať, tak to bol úkryt pred niečim. Ale pred čím. Však nikto nemôže prísť. "Pred čím alebo kým by chceli sa ukryť? Len tak pred-" "Voltúriovcami" "Ale ja nepatrím medzi upíri tak prečo by musel-" Prebliklo sa mi to do budúcnosti. Videla som Voltúriovích. Ako chodia každou dedinou, mestom a zabíjajú všetkých. Prebliklo sa mi to do reality. "Si v pohode?" Opýtal sa ma Jacob. Zrazu ma nenormálne začala bolieť ruka. "Au." Pozrela som sa na ruku a tam sa mi objavilo kusnutie od upíra. Áno to bolo vtedy keď som bola ešte upír "Teba niekto kusol?" "Jacob. Bolo to vtedy keď som bola na pol upír a na pol baba. Nechápem. Au....Ako to že sa mi to teraz objavilo....Jasné. Že ma to nenapadlo." "Čo ťa nenapadlo. O čom to hovoríš." "Pred chvíľkou mi prebliklo pred očami. Bola to budúcnosť. Teda to čo sa stane za 1 hod. Videla som ako....-" "Ako čo? Sakra už sa vykoktaj." "Ako všetkých zabijú. Voltúriovci. A príde to aj na mňa." "Nie. Nesmie. V-však ty už niesi upír! Tak prečo by sa to malo stať?" "pretože som to videla." "Nesmiem stratiť tú najlepšiu osobu." "Ani nestratíš. Mám ešte Vitu. Ten by sa mohol s nimi dohodnúť." "Neverím mu. Síce sme kamoši ale neverím mu." " Prosím. urob to aspoň kvôli mne." "Tak dobre." "Ďakujem." Dala som mu pusu. Dal si moju tvár do dlaní a dal mi poslednú pusu. "Milujem ťa." "Milujem ťa." Zrazu som počula hlas. V sebe. "Už idú do dediny. Všetkých ukry." "Viem." Chytili sme sa za ruky a išli za mojími rodičmi. Takže hore s výťahom, a za nimi. "Mami, oci musíte sa ukryť." "Prečo zlatko?" "Viete ako je tá legenda o upíroch? Je to pravda. A príchádzajú sem." "Zlatko. Je to len legenda." Jacob ma otočil ku sebe. "Nepochopia to. Ak máš v sebe aspoň kúsok toho upíra, predaj im všetko. Len nie kto som ja." "Pokúsim sa." Zavrela som oči a pokúsila som sa im to predať. Zavreli oči. "Funguje to." "Ja viem." Len sa usmial a pritiahol si ma k sebe. A stále ma držal rukou okolo pásu. Rodičia otvorili oči. "Už mi veríte?" "Áno. My ideme. A aj ty s nami." "Nie. Ja nie." "Ale musíš sa zachrániť!" "Ja musím zachrániť svojích kamošov a-" "Nie! Podstatnejšie je tvoje zdravie." "Mami. Ver mi. Prosím." "Tak dobre. Ale ozvy sa mi keď tam budeš dobre?" "Áno. A ďakujem. Rýchlo! Už tam choďte." Behali po schodoch do mojej izby. "Tak a teraz mi." Otvorili sme dvere a zavreli ich za sebou. Behali sme do auta. Sadla za volant, naštartovala a dupla na najvyššiu rýchlosť aká mohla byť. Cítila som to. Cítila som že už tam sú. "Dúfam že sa stihli ukryť." 

*Keď prišli na chatu.*

Vystúpila som z auta. Medzitým som volala Emke nech sa ukryje. Jacob zaklopal na dvere a otvoril mu Vita. "Oh nie. To nedopadne dobre." Počula som ako Vita začal rýpať do Jacoba. "Je moje." "Hah to si nemyslím." "Tak si to začni mys-" "Hej! Chlapci do úkrytu!" Všetci sa dvihli a išli za mnou. Išli sme do malého lesíka. Tam bola taká priehlbínka. Položila som tam prst. "Organizácia inkognito." Vytvorila sa taká bublinka. Do ktorej sa vmestili 5 ľudí. "Choďte. Ja vás doženiem." "Nie. Musíš ísť s nami." "Ale ja beriem zo sebou aj auto." Chcela som odísť ale Jacob ma chytil za zápästie. "Chráň sa. Nevedel by som si odpustiť kebyže sa ti dačo stane." Len som kývla hlavou a on ma pustil. Išli do zeme. Ja som išla do auta za volant. Naštartovala a išla ku ďalšej väčšej bubline.

*Pokračovanie Nabudúce!!!*    

Vaša Sandra

(641 slov)