MÔJ ŽIVOT { UKONČENÉ}

KAPITOLA 12

Musela som sa prevetrať. Hoci som Filipa videla, bolo mi aj trochu lepšie, ale..

Tia! Čo to do pekla robiš?

Strašne mi chýba. Sadla som si do parku na lavičku a rozmýšľala. Prečo je on taký úžasný? Prečo chcem ísť za nim a tuho ho objať? Sakra..! Ľahla som si na lavičku a rozopla si vetrovku.

„Nebude ti zima?" spýtal sa nejaký mužský hlas. Rýchlo som sa strhla a otvorila som oči. Bol to Chris.

„O.. Ahoj. Poď si sadnúť."

„Nad čím si rozmýšľala?" spýtal sa.

„Len tak.. Čo tu robiš?"

„Zazrel som ťa ako sem ideš, tak som si povedal, že nebudeš tu predsa sama anjelik." Ja som sa usmiala.

„Takto ma volá len Kaja.. A niekedy samota pomáha."

„No to hej.. Ale nie vždy."

Ku večeru som sa začala baliť. Potom som si ľahla na posteľ a rozmýšľala som nad Filipom.

Pôjdem teraz za nim?

Zaklopala som na ich dvere a čakala som dokým sa niekto ozve. Našťastie mi prišiel otvoriť Filip.

„Ahoj.. Porozprávame sa?" spýtala som sa ho.

„Jasné. Poď ďalej." Vstúpila som dnu. „Tia, prepáč mi, že som na teba začal kričať. Nemal som na to právo."

„To ty mne prepáč.. Nepoznám ťa poriadne a hneď ťa odcudzujem." Pozrela som sa do zeme.

„Môžem?" spýtal sa, no ja som sa mu zavesila okolo krku.

„Filip.. Ja.. Ťa asi milujem." Bála som sa mu to povedať, ale keď som videla jeho žiariace oči, tak som sa už nebála.

„Ja ťa milujem." Usmial sa a začali sme sa bozkávať. Prešiel mi s rukami po chrbte a potom nižšie. Keď ma chytil za zadok myslela som, že ho asi na mieste zabijem.

„Ty si idiot!" povedala som mu. On sa usmial a povedal:

„Ten najlepší."

Božeee ja ho milujem. Môžem to ísť vykričať do celého sveta?

Rada by som.
Vydvihol ma a ja som ho mohla lepšie bozkávať. Obmotala som si nohy okolo neho a stále sme sa bozkávali.

„Chýbal si mi," povedala som medzi bozkami.

„Anisi nevieš predstaviť ako si mi ty chýbala." Vysadil ma na stôl. „Ideš na víkend domov?" spýtal sa.

„Hej, chystám sa. Prečo?" Zosmutnel.

„Zas tu budem asi sám." Pritiahla som si ho bližšie.

„A nechceš ísť so mnou?"

„Nebude to vašim vadiť?"

„Nemalo by."

„Chýbala by si mi, keby som ťa nevidel celý víkend." Ja som sa usmiala.

„Tak poď so mnou. Nechcem, aby si tu bol sám." Pritisol sa na moje pery.

„Ďakujem."

***

Privítala som sa s mamou, otcom a so sestrou.

Nakoniec išiel so mnou aj Filip. Mama bola rada, že sme sa udobrili. Sedela som s ňou v kuchyni, zatiaľ čo chlapi v obývačke.

„A ste stále najlepší kamoši?" opýtala sa.

Tia, teraz zváš, čo jej povieš.

Vravelo mi moje svedomie.

„Skôr kamoši s výhodami.. Nie sme pár, len kamoši s výhodami. Proste.. Je to komplikované.. Celá výška, chalani a proste všetko je komplikované. Mami prečo nemôžem byť ešte dieťa, ktoré nevie čo je to láska a trápenie? Ono si len predstavuje vzťahy so šťastným koncom. Lenže prečo v knihách nepíšu o tom, že toto je realita? Tu to je oveľa ťažšie." Ona ma silno objala.

„Si sa do ňho zalúbila, že?" Ja som len prikývla. „Dievčatko moje malé. A dieťa bohužiaľ nemôžeš byť. Už máš 20... A Filip teba tiež ľúbi?"

„Áno.. Ale nemôžeme byť spolu, lebo otec.. On by ho zabil." Mama je ako moja najlepšia kamoška, ktorej môžem všetko povedať.

S Filipom sme zašli hore do izby. Ľahla som si k nemu.

„Čo robi tvoja mama?" spýtala som sa ho a kreslila som mu po tričku s prstom. Zhlboka vydýchol.
„Naozaj to chceš vedieť?" Ja som prikývla s hlavou. „Je alkoholička. Sedí doma a chlastá a sem tam aj droguje." Sadla som si na posteľ a zbystrela som.

„A otec?"

„Skôr otčim..“ Opravil ma. „Otec mi zomrel pred dvoma rokmi. Postrelil ho niekto a vykrvácal. Doteraz sa nezistilo kto to bol."

„Prepáč, to som nevedela. Teda otčim, čo robi?"

„Nemala si to odkiaľ vedieť.. Otčim robi vo fabrike. A keď pridem domov, tak ma začne ponižovať.. Prepáč, ale nechcem to rozoberať."

Súhlasila som. Videla som na ňom, že to má ťažké.

„Takže preto nechceš chodiť domov?" Prikývol s hlavou. Ja som si sadla na neho obkročmo. „Neboj sa! Teraz máš tu mňa." Usmiala som sa a prešla s mojim nosom po tom jeho. On si obmotal  ruky okolo môjho chrbta a začali sme sa bozkávať. Pomaly.. Bolo to úžasné. Zašiel mi rukami pod tričko. Ja som sa usmiala do bozku.

„Takže ty si šteklivá? Fúha.." Ja som sa na neho pozrela vraždiacim pohľadom. „Je to zlaté." Usmial sa.

„Neže ma budeš štekliť."
„Neboj.. Len niekedy."

„Trúba! Ináč vieš, že spíš v hosťovskej?"

„Neeeee!"

Zlatý..

Ale spi v hosťovskej, pretože otec nedovoli, aby spal so mnou. Ja som sa usmiala.

„Ale áno."