MÔJ ŽIVOT { UKONČENÉ}

KAPITOLA 18

Cez prázdniny kúpil Filip jeho mame byt v našom meste. Výhoda bola, že je tam moja mama, ktorá jej kedykoľvek pomôže a ďalšou výhodou bolo, že ju ten hajzel nenájde. Chcela som ísť s Filipom ku tomu hajzlovi, lebo Filip si tam nechal nejaké veci.

„Idem s tebou a ticho!" povedala som mu.

„Nie Tia. Ja si len idem po nejaké veci. Ty tu pekne zostaneš doma. Rozumieš? Nechcem, aby sa ti niečo stalo." Ja som ho aj tak neposlúchla. Začala som sa obúvať.

„Ja s tebou pôjdem a basta!" On ma zobral na ruky a niesol až do obývačky.

„Tu budeš pekne sedieť." Áno s jednou topánkou. Ja som sa zasmiala a utekala som k nemu sa rýchlo obliecť. „Tiaa!" Zasmial sa a oprel sa o stenu.

„Áno, zlato?" spýtala som sa ho milo. On si založil ruky na hlavu.

„Nechcem, aby ti ublížil."

„O to je to väčšie vzrušenie." Zaškerila som sa na ňho.

„Ja ťa asi neprinútim, aby si zostala doma, čo?" Ja som len pokrútila hlavou a obliekla som si vetrovku.

„Ideš či nie?" spýtala som sa ho, pretože tam stál ako stĺp. Zobrala som kľúče od jeho auta a nasadla doň.

„Ostaneš v aute!" Prikázal mi, keď sme boli na mieste. Bol to dosť veľký dom. Bolo vidieť, že boli bohatý.. No Filip to tak nepocíťoval. On bol skromný, to len jeho otec bol bohatý. Na Filipov príkaz som ostala v aute.

Keď sa nevracal po piatich minútach, tak som išla za nim. Otvorila som dvere a ocítla som sa na veľkej chodbe. Na stene boli ich fotky, keď bol Filip malý. Zapozerala som sa na nich. On sa úplne na otca podobá.

„A ty si zablúdila?" Ozval sa nepríjemný hrubý hlas. Až som sa zľakla.

„Dobrý.. Ale nie.. Ja tu čakám Filipa. Snáď vám to neprekáža," povedala som milým hlasom.

„Filipa hej?" Zbystrel. „Toho bastarda?" Ukázal na fotky a všetky zhodil. Sklo sa rozsypalo po celej chodbe. Zohla som sa po fotky. Cítila som ako ma niekto silno stisol na predlaktie a podvihol ma.

„Na ňho radšej zabudni!" skríkol a pri nás sa zjavil Filip.

„Okamžite ju pusť!" Povedal a jednu mu vrazil. „Moju frajerku nikto nebude biť a hlavne nie ty." Pozbierala som fotografie a zobrala som si ich so sebou. Nasadli sme do auta. „Si v poriadku?" spýtal sa.

„Zastav." Bolo mi strašne zle. Vystúpila som a len sa mi zatmievalo pred očami.

„Tiaa.“ Počula som jeho slová, no v zápätí som ucítila tvrdú zem.
„Tia, preber sa. Prosím láska moja, zobuď sa.“

Pomaly sa mi vracali zmyslové orgány a mohla som uvidieť starostlivého chlapa, ktorý sa vztýčil nado mnou.
Pomohol mi vstať a oprela som sa o stojacie auto.

„Si v poriadku?“

Prikývla som s hlavou a vypytala si od neho vodu. Na sekundu síce zmizol, no hneď sa vrátil aj s fľašou vody.

„Ďakujem.“ Dúšok vody mi pomohol k tomu, aby som mohla ďalej fungovať. Bola som iba vyčerpaná.

„Prečo si ma neposlúchla a neostala v aute?“ Spýtal sa.

„Pretože som nechcela, aby ti ublížil. Plus som chcela vidieť, v akom dome si vyrastal.“

Filip si však všimol jednu zásadnú vec. Krv z mojej ruky.

„Od skla?“ Ukázal na moju dlaň, ktorá bola cela od krvi. Prekvapivo vytiahol vreckovku a poutieral mi ju.

„Mamka bude určite rada za tie fotky.“ Usmiala som sa na neho. „To je Chloe?“ Na fotke stála krásna dievčina s Filipom. Presne taká ako mi ju Claira opisovala.

Filip si fotografiu zobral do ruky a poriadne ju preštudoval. Smutno na ňu hľadel až mu pri tom vyšla slza, ktorú rýchlo zotrel.

„Znamenala pre teba asi veľa.“ Chytila som jeho ruku, aby vedel, že teraz nie je sám.

„Ale ona je už minulosťou. Teraz žijem prítomnosťou a tou si ty. Milujem len teba a vystrašila si ma, keď si odpadla. Myslel som, že ťa už úplne stratím."

Pobozkal ma.

"Tomu ver, že nestratíš. Aj ja teba milujem Filip."

Po prázdninách sme išli znovu do školy bol som rád, keď som mohol byť znova so svojou partiou. Nehovorim, že Tiu nemilujem, ale kamoši sú kamoši.