Každý má svoj vlastný život, v ktorom robí svoje rozhodnutia. Či už zle alebo dobre.
Niekedy človek zažije poníženie, šikanu a sklamanie, ale jedného dňa sa to môže však zmeniť. Týmto si prešla hlavná postava Tia, ktorá nebola v spoločnosti obľúben...
Mám 20 a tento príbeh bude o mne a mojom živote. O mojom na jednej strane úžasnom ivote a na druhej strane dosť hroznom ivote.
Začnem teda o rodine. Všetci spolu bývame na východe Californie. Moja mama je krásna blondína, vlasy má tesne po prsia tak ako ja. Je úspešná návrhárka. Má svoj butik. Otec je zas podnikateľ. Nevenuje sa nám a tak ako mama. Chodí skoro vždy na služobky. Mám sestru Nikolu. Má 15. Ona je tak trochu šialená, lebo všetko berie s humorom. Navštevuje základku.
A niečo o mne. Chodím na výšku, ale prestáva sa mi tam páčiť. Spolužiaci sú hrozní, ale mám kamošku Kaju. Bývame spolu na internáte. Ona je super a neviem, čo by som bez nej robila.
***
V dome bolo už od rána dusno, tak som si išla prevetrať hlavu. Sadla som si do parku na lavičku a nad všetkým rozmýšľala.
Mám 20 a ešte ani chlapa.
Nie že by mi to chýbalo, ale spolužiačky sa chvália akých majú chalanov pozorných. Ja im to prajem. Ja som skôr uzavretý typ. Rada si radšej prečítam dobrú knihu, len aby som vyšla z reality.
"Aha Rogerová." Zakričal môj spolužiak. Hovorila som, že ma nikto neznáša. A to asi preto, že som slušné dievča. "Ahoj Rogerová. Ako sa mi máš a prečo plačeš?" Prisadol si ku mne na lavičku a objal ma okolo pliec.
"Nestaraj sa, dobre? To je môj život! A daj tú ruku zo mňa preč."
Neverila som chlapom ani nos medzi očami, lebo jeden ma už oklamal. Keď sa neodpratal so svojou partiou, tak som išla preč ja. Chalani sa na mne len smiali a ja som to u nemohla vydrať.
"Hej! Počkaj Rogerová." Oslovil ma jeden chalan, ale ja som ho vôbec nepoznala. Asi bol v jeho partii nový.
"Aj ty sa mi chce posmievať? Nech sa páči ja vydržím všetko," povedala som, ale v chôdzi som nezastavila.
"Nie, nie. Rogerová nechcem sa ti posmievať ani nič podobné. Však ťa ani nepoznám, tak nemám na to dôvod." Zotrela som si slzy a zastala som.
"Tak čo teda chceš?"
"Ja som Filip. A ty?"
"Tia. Teši ma." Podala som mu ruku.
"Takže, Tia Rogerová." Zamyslel sa, no ja som iba prikývla.
"Ty odkiaľ poznáš Olivera?" Oliver bol môj spolužiak už od strednej. Už vtedy frajeroval, ale nebrala som ho vážne. Chcel iba zapadnúť do kolektívu.
"Ani neviem. My sa už dlho poznáme."
"Aha. Ale ešte stále nechápem prečo si za mnou išiel." Pozrela som sa do zeme.
"No chcem ťa spoznať. Nie je na tom nič zle či sa mýlim?" spýtal sa.
"Nie jasné, že nie."
Rozprávali sme sa skoro o všetkom a dozvedela som sa, že prestupuje na našu školu. Bola som celkom rada, že sa mám s kým porozprávať a aj to, že k nám príde super chalan.
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
