MÔJ ŽIVOT { UKONČENÉ}

KAPITOLA 25

Pripravovala som večeru. Mama ležala na gauči, lebo mala príkazom oddychovať, otec ju strážil a Filip išiel k mame. O šiestej sme stále večerali. Vonku bola tma a bolo asi 17:55, ale Filip sa stále nevracal. Ostal pri mame?

Nie, vylúčené..

Povedal mi, že na večeru príde. Počkám ešte päť minút, a tak mu zavolám, že kde trčí.. Začula som ako mi hraje mobil v obývačke.

„Kto volá?" spýtala som sa.

„Neznáme číslo," odpovedal otec a ja som sa pobrala pre mobil.

„Prosím."

„Dobrý večer. Pri telefóne štátna nemocnica, ste Tia Rogerová?"

Kto mi volá a dokonca pozná moje meno??

„Áno, pri telefóne," povedala som.

„Váš priateľ Filip Ackles mal autonehodu." Čože? Srdce mi silno bušelo. Cítila som slzy na mojej tváry. Prešla som do obývačky.

„Zlato, čo sa deje?" spýtal sa otec.

„Filip havaroval. Je v nemocnici." Mama ma objala.

„Poďme za nim," povedala a rýchlo sme sa obliekli. Otec dúpol na plyn a v nemocnici sme boli ani nie za desať minút.

„Filip Ackles..? Mal autonehodu." spýtal sa na recepcii otec.

„Prave je na sále," odpovedali a ukázali nám, kde si môžeme ísť sadnúť.. Po chvíľke vyšiel lekár a ja som sa hneď postavila.

„Rodina Filipa Acklesa?" spýtal sa.

„Áno," rýchlo som odpovedala, lebo by nám nič nepovedal.
„Ako je na tom?" Mala som oči plné sĺz.

„Previezli sme ho na izbu. Utrpel veľa ťažkých zlomenín. Nevieme, či sa vôbec dožije rána." Rozplakala som sa a zaborila som sa otcovi do trička.

Nie.. On to musí prežiť! On ne smie zomrieť.. Nie!

„Môžeme ho aspoň vidieť?" spýtala sa mama.

„Izba číslo 280."

Rozplakala som sa ešte viac, keď som ho videla ležať cez sklenené sklo, keď som bola na chodbe. Bolo pri ňom veľa prístrojov.. Vošla som do izby. Sadla som si na stoličku a chytila som ho za ruku. Otec ma len chytil za plece. Jeho som ani nevnímala. Jemu tu neleží jeho láska, ale moja. Môj chalan, ktorého milujem.

„Poď Tia domov," pošepkal mi do ucha otec. Ja som len pokrútila s hlavou, že neidem.

„Poď.. Necháme ju tu sním." Odišli a ja som stále pri ňom plakala. Nevedela som si predstaviť život bez neho.

„Filip, ty to prežiješ. Verím ti. Ty to dokážeš. Len sa prosím preber," povedala som mu. Ani neviem ako, ale do izby vošla sestra.

„Slečna, mali by ste ísť." Pobozkala som Filipa.

„Milujem ťa."

Z izby som odišla, no z nemocnice nie. Potrebovala som byť snim. Pozerajúc cez sklo som ho kontrolovala, či stále dýcha. Myslela som, že sa aspoň pohne alebo otvorí oči. Lenže nič. Ležal tam tak bezvládne...

Myslela som si, že tá nehoda bola len sen, že keď sa prebudím, tak bude všetko v poriadku. Filip by bol pri mne a usmieval sa.. Ale to nie je sen. Je to tvrdá realita. Chcelo sa mi hrozne spať, lenže nemohla som a ani nechcela som. Chcela som byť prvá, keď sa zobudi. Lekári mu nedávali žiadnu šancu na prežitie. Na druhý deň sa zastavila v nemocnici jeho mama s Chrisom. Pevne som jeho mamu objala.