MÔJ ŽIVOT { UKONČENÉ}

KAPITOLA 10

Celý týždeň mi bolo nejako zle. V škole som tiež nebola nejaká výrečná.

„Si v pohode Tia?" spýtal sa Filip.

Ja som si povzdychla a ľahla som si znovu na lavicu.

„Nie.. Je mi strašne zle." On si zobral stoličku a prisadol si ku mne.

„Choď si pospať na intrák."

„Ja to ešte tie tri hodiny vydržim."
„Veď si celá bledá." Priložil ruku na moje čelo. „A ešte máš aj teplotu," dodal.

„Filip, choď za Chrisom." Pousmiala som sa na ňho.

„Tiaa.. Neodháňaj ma. Chcem ti pomôcť a byť pri tebe." Usmial sa. Sedel pri mne a držal ma za ruku.

„To bude len asi nejaka víroza," povedala som.

„Počkaj chvíľku." Pozerala som smerom tam kade zašiel. Ja som mala zatvorené oči, ale po chvíli prišiel. „Tia," povedal po tichu. Otvorila som pomaly oči a pred sebou som uvidela moju triednu profesorku.

„Tia, je vám zle?" spýtala sa.

„Len trochu." Pozrela som sa naštvaným pohľadom na Filipa.

Idiot.

„Koľko máte ešte hodin?"

„Ešte tri hodiny má a pozrite sa na ňu.. Chodi ako strašidlo po škole," povedal Filip. Ja som myslela, že ho asi zabijem, ale nedokázala som to teraz.

„Veď práve.. Choďte si ľahnúť Tia na izbu. Bude vám oveľa lepšie." Ja som si znovu položila hlavu na lavicu.

„Včera som tiež vydržala dokonca vyučovania," zamrmala som si popod nos.

„Včera vám bolo tiež zle? Tak prečo ste mi to nepovedali?" Ja som si len vydýchla. Zazvonilo a do triedny vošiel profesor biológie.

„Čo sa tu deje?" spýtal sa triednej. Ona mu všetko vysvetlila.

„Prečo si mi včera nepovedala, že ti je zle?" spýtal sa Filip, keď viedla triedna s profesorom rozhovor.

„Nebolo mi až tak zle ako dnes."

„Tia, poďte," povedala triedna.

„Kam?" spýtala som sa jej. Nechápala som čo má na mysli.

„Ku školskej lekárke. Ona vás vyšetri."

Stavajúc zo stoličky sa mi zakrútilo v hlave. Bolo dobre, že tam bol Filip a chytil ma.

„V pohode?" spýtal sa po tichu, lebo to triedna nevidela. Ja som prikývla a rukami som si prešla po tvári. „Môžem ísť s ňou?" Ona súhlasila.

Ďakujem Filip.

Zobral mi tašku a išli sme k lekárke.. Sadla som si na posteľ a triedna jej niečo hovorila.

„Bojím sa." Chytila som Filipa za ruku.

„Neboj. Som tu pri tebe." Usmial sa na mňa.

„Triedna mi povedala, že ti je zle. Nevieš od čoho? Mohla si niečo zjesť pokazené, mohla si dostať nejakú virózu.. Všeličo je možné v tomto období," povedala lekárka. „Kedy ste naposledny jedli?“

Rozmýšľala som. Nevedela som si hneď spomenúť.

„Tuším, že včera ráno. Nepamätám kedy.. Viete, nechutí mi ani jesť,“ priznala som sa.

Lekárka kývla s hlavou a zapísala si niečo do papierov.

„Možno ste iba slabá. Predpíšem vám infúziu, a tak uvidíme..“

Ľahla som si a doktorka ku mne podišla s ihlou v ruke. Pichla do mňa infúziu. Zo začiatku to zabolelo, no dalo sa vydržať. Potom som ani nevedela, že niečo do mňa tečie.
Pani v bielom plášti na chvíľku odišla z miestnosti a tak som zostala s Filipom sama.

„Prečo si nič nejedla? Chceš mi tu skolabovať? Vieš ako sa ja o teba bojim? Asi nevieš, ale záleži mi na tebe a nechcem aj teba stratiť,“ skríkol na mňa Filip. Nevedela som, čo to do neho vošlo. Nezažila som ho ešte takého.

„Vieš keby som vedela, že sa tak o mňa bojiš, tak jem aj na silu. Ale proste mi nechuti. A nemusiš tu na mňa vyletieť. Myslela som, že si tu pre mňa, ale ako vidim tak nie. Ďakujem, že ma tak vo všetkom podporuješ.. A je to môj život, keď chceš tak môžeš kľudne odíjsť."

Vytrhla som si infúziu z ruky. Nemala som chuť a ani náladu byť v jeho prítomnosti. Zozbierala som si všetky svoje veci a odišla som.

„Tia, Tia..“ Začula som jeho slová, no nemala som v pláne sa vracať. Tobôž nie kvôli nemu.

Vyšla som z ambulancie a ucítila som vôňu rozkvitnutých kvetov. Potrebovala som sa upokojiť. Kráčala som chodníkom, až kým som neuvidela nadherné, veľké jazero, po ktorom plávali kačky. Usadila som sa pod holým nebom a užívala chvíľku ticha.

Na  izbu som sa vrátila až po zotmení. Kaja tam nebola a tak som zavolala svojej mame. Premýšľala som nad tým, že by som odcestovala na víkend domov. Nechcelo sa mi byť na intráku samej, lebo aj tak cez víkend som nemala žiadne prednášky.

„Ahoj mami," pozdravila som ju.

„Ahoj Tia. No ako?" spýtala sa.

„Je mi zle, tak ostanem aspoň na tie dva dni na izbe.. A nemám chuť ísť ani do školy." Posťažovala som sa jej.

Povedala som jej o Filipovi aký je chalan a čo spravil.

„Je to idiot. Lenže ty sa nim netráp. Keď má odvahu, tak pride za tebou. A keď nie, tak je to zbabelec... Takže prídeš domov? Čo by si chcela na obed?"

Mami, tak si mi chýbala.

„Uvar, čo chceš. A keď sa nič nezmeni, tak pridem. Ešte musim sa spýtať Dannyho, či ma odvezie. Lebo s Filipom by som ani neišla." Usmiala som sa, keď prišla Kaja.

„Dobre dcéruška. Tak potom mi ešte zajtra zavolaj, či prideš."

„Dobre mami. Musim už ísť. Ľúbim ťa. Paa." Zložila som a objala som Kaju. „Ako bolo v škole?" spýtala som sa jej.

„Pohodka. A ty ako? Už ti je lepšie?"

„Trochu áno."

Ani som nespala, pretože nemôžem spať. Keď zatvorim oči, tak môj mozog mysli stále na Filipa.

„Ste sa s Filipom pohádali? Lebo dnes vyzeral úplne strašne. Kruhy pod očami.. Asi sa nevyspal."

„Hej pohádali sme sa. Ale nerieš to prosim." Usmiala som sa na ňu. „Príde Danny?" Rýchlo som odbočila od témy, aby to nerozoberala.

„Hej. Mal by tu byť o chvíľu." Kaja išla do sprchy. Niekto zaklopal.

„Ďalej." Myslela som si, že to bude Danny, ale bol to ten idiot.

„Kaja?"

„V sprche." Odpovedala som v krátkosti a ukázala na kúpeľňu, odkiaľ bolo počuť tečúcu vodu..

„Môžem ju tu počkať?"

„Ehm.. Hej." Obula som sa a obliekla. Nechcela som snim byť v jednej miestnosti.

„Kde ideš?" spýtal sa.

„Preč."

„Prečo?"

„Lebo čakáš Kaju?" Zobrala som si mobil z postele. &

„Počkaj." Chytil ma rukou.

„Čo chceš? A pusť ma!"

„Ja som.. Chcel som sa s tebou porozprávať." Vyšlo z neho nakoniec.

„Zas chceš po mne kričať?"

„Chcel som sa ti ospravedlniť." Pozrel do zeme.