TwinFlame [ORIGINAL BL] (SK)

45. kapitola Už nikdy bez teba

Kao chytil do ruky mobil a už asi po stí raz vytočil to isté číslo. Laukovo číslo. Odkedy sa takmer pred dvomi mesiacmi vrátil do školy, z času na čas si volali, hoci zámienkou bol buď Tobias, alebo snaha od Kaa zistiť postup, keď sa snažil niečo uvariť. Občasne mu Lauk poslal na posúdenie svoje fotky, ktoré odfotil mobilom v snahe zlepšiť sa a zároveň kvôli zábave. Bol to práve Kao, kto mu pripomenul, že sa v živote treba aj nejako zabávať, nie len pracovať.

Teraz sa mu však Kao už asi týždeň nemohol dovolať. Sprvu tomu neprisudzoval žiadnu vážnosť, no s pribúdajúcimi dňami už začínal mať obavy. „Doparoma! Lauk! Kde si a čo máš s mobilom?" rozčuľoval sa polohlasne.

„Kao, deje sa niečo? Vyzeráš akoby ti ten mobil ublížil," podpichoval ho kamarát Nut. Práve vychádzali z triedy.

„Pestún môjho brata nezdvíha mobil," odvetil Kao.

„Možno sa mu len vybil alebo sa stará o tvojho brata a nemá čas ho zodvihnúť," snažil sa zmierniť jeho obavy Nut.

Kao pozrel na chalana so svetlohnedými vlasmi: „Trvá to už týždeň."

Nut nadvihol obočie: „Tak potom by si mal asi zavolať rodičom, nie? Oni budú vedieť, čo je vo veci."

Kao musel uznať, že inú možnosť nemá. Hoci s rodičmi veľmi nerád volal. Zväčša mu hovor zrušili alebo ho odignorovali len kvôli tomu, že mali veľa práce. Mal obavy, že ani od nich sa toho veľa teda nedozvie.

Skúšal im volať niekoľkokrát. Podarilo sa mu uspieť až večer.

„Čo sa deje, Kao?" spýtal sa ho otec v telefóne pokojným, možno mierne nezaujatým hlasom. Kao si ho vedel predstaviť, ako ešte aj v tejto chvíli sedí za stolom nad dokumentmi a pracuje.

„Chcel som sa spýtať na Lauka. Už týždeň mi neberie telefón."

„Na koho? Kto je Lauk?" spýtal sa otec, stále myšlienkami sčasti inde. Kao započul matkin hlas, ktorý hovoril: „To je ten predošlý opatrovateľ."

Kao ihneď spozornel: „Predošlý? Otec, daj mobil na reproduktor. Chcem hovoriť s vami oboma."

„Čo tomu chlapcovi je?" započul vzďaľujúci sa otcov hlas. „Fajn, počujeme ťa obaja. O čo ide?"

„Vy mi povedzte o čo ide! Mama, povedala si práve, že Lauk je predošlí opatrovateľ?! Čo si tým myslela?! Kde je Lauk? Čo ste s ním spravili?! Čo ste mu spravili?"

„Upokoj sa, Kao!" zvýšila hlas jeho matka. „Prestaň sa správať ako malé decko! Ten chalan tu už nepracuje, vyhodili sme ho. Stál nás veľa peňazí."

„Čože?! Toto...To nemôžete myslieť ani jeden z vás vážne? Vyhodili ste Lauka kvôli peniazom? Kvôli mizerným prachom?! To nemôžete myslieť... To vážne...?" Kao sotva vedel nájsť slová, ktoré by zachytili jeho zlosť. Šok, ktorý práve prešiel celou jeho existenciou ho oberala o zdravý rozum. „A čo Tobias? Myslel aspoň jeden z vás pri tom naňho? Len tak odrazu vyhodíte jeho pestúna... A pri tom vám ani jednému nenapadlo, ako to bude vidieť Tobias?! Ani jednému z vás nenapadlo, že Lauk Tobiasa pozná viac než seba, že vie urobiť všetku prácu, ktorú od neho požadujete..." Kao bol taký vytočený, že sa vlastne ani nezmohol na viac slov. Všetko mu to prišlo také absurdné, neférové a k neuvereniu!

„Pokoj, drahý chlapče," povedal jeho otec pokojne. „Tobias je malý, nerozumie takým veciam. A určite si rýchlo zvykne na novú opatrovateľku. Navyše, o tom nepremýšľa tak do hĺbky ako ty. A ten chlapec, čo tu pracoval, keď je taký šikovný ako o ňom hovoríš, istotne nebude mať problém nájsť si inú prácu. Mal by si sa radšej starať o svoje známky. Včera som volal s tvojím profesorom a povedal, že u teba nevidí rovnakú snahu ako predtým."