TwinFlame [ORIGINAL BL] (SK)

42. kapitola V jednoduchosti je krása

pred dvomi dňami

Bol piatok večer a Sort ako vždy sedel za počítačom a dokazoval sám sebe, že je stále jeden z najlepších hráčov na servery, keď mu zrazu uprostred dôležitého boja cinkla správa na mobile. Práve kvôli hre si ju prečítal až o štvrť hodinu neskôr, takže mu medzitým stihli prísť ďalšie.

Dohral a zložil si slúchadlá z uší, aby ho hudba v hre nevyrušovala pri sústredení na správu, ktorú začal čítať vo svojom mobile. Ako inak, písal mu Brem.

Prídeš dnes ku mne? Celý víkend mám znova dom iba pre seba!

Sort? Tak ako? Prídeš?

Sort?

Bojíš sa snáď vášnivej noci? Sľubujem, že budem jemný :P

Sort, prestaň hrať hry a príď ku mne!

Chýbaš mi - stálo v poslednej správe, ktorú od neho dostal práve teraz.

Bolo to Sortovo rozhodnutie, že sa pokúsi celý týždeň nevidieť Brema inde, než v škole. Chcel vedieť, aké budú ich pocity, ak spolu nebudú tráviť každú minútu dňa. A na čo Sort prišiel? Že mu akosi stále čosi chýba.

„Fajn, prídem," odpísal. Nie preto, že by vzdal svoj malý boj, no preto, že uznal, že je na čase si veci s Bremom vydiskutovať. Nechcel oňho prísť.

****

Teo stál pred barom a s rukami vo vreckách čakal na Tina, až ho vyzdvihne. Stále akosi nevedel, čo si má myslieť o scéne, ktorú pred chvíľou videl. Ale povedal si, že bude Layovi veriť, že toho blondiaka pozná a že ani jeden z nich tomu druhému nevyrobí žiaden malér.

Občas mu mysľou prebol aj rozhovor, ktorý odznel medzi nimi v bare. Stále akosi nevedel vstrebať, že Lay k nemu niečo cíti. Vlastne, cítil. Našťastie je to minulosť. No i tak mal z toho zmiešané pocity. Ako to, že si to nikdy nevšimol? A ako by sa jeho život vyvíjal, ak by to vedel už vtedy na strednej? Boli by spolu? Dokázal by ho prijať tak, ako prijal Tina?

Teo pokrútil hlavou do strán, aby odohnal kradmé myšlienky. „Nezáleží na tom, čo bolo alebo mohlo byť," uvažoval nahlas Teo.

Vtedy pri ňom zastala čierna motorka. Jazdec si dal dole prilbu a usmial sa na Tea. Ten mu úsmev opätoval a prikročil k nemu.

„Takže si splnil moje želanie a prišiel si na čiernom žrebcovi?" zažartoval Teo a načiahol sa po prilbu, ktorú mu Tin podával.

„Ako to šlo? Dúfam, že sa o nič nepokúsil, lebo inak mu s radosťou vykrútim krk!"

„Nežiarli tak očividne! Strácaš svoj imiďž," doberal si ho Teo. „Ale aby si mal dušu na mieste, nič sa nestalo. Poviem ti viac u mňa na izbe. Ideme?" Pričom sa chystal nasadiť si helmu.

Tin ho však nechtiac zastavil v činnosti, keď povedal: „No vlastne...chcel som ťa dnes vziať k sebe."

Teo si zložil prilbu opäť k boku: „K tebe? Akože do vášho domu? Tam, kde bývajú aj tvoji rodičia a sestra?" pýtal sa Teo, akoby to nebolo dosť očividné. Akosi však neveril, že mu naozaj čosi takéto navrhol.

„Áno, presne tam. Ale ak nechceš, nemusíš ich stretnúť. No chcel som, aby si aj ty šiel konečne ku mne. Navyše, a nič v zlom, ale moja izba je pohodlnejšia než tvoja. A steny sú hrubšie," dodal s úškrnom.

Hneď za to dostal od Tea jednu ranu do ramena: „Oi! Tin! Myslíš si, že by som to robil... keď je tam tvoja rodina?" Cítil, ako mu horia líca. Najmä, keď to s Tinom ešte stále nerobili.