TwinFlame [ORIGINAL BL] (SK)

22. kapitola Keď raj vystrieda peklo

Mark sa zobudil na zvuk dažďa, ktorý klopotal o okno. Vonku, a teda aj vo vnútri, bolo šero a on nevedel odhadnúť, koľko môže byť asi hodín. Potom si však spomenul, že dnes majú začať pracovať až okolo obeda, a tak spokojne zatvoril oči a uložil sa do vankúšov, pritiahnuc si Linka ešte bližšie k sebe, hoci už i tak Link na ňom takmer ležal.

Miloval ten pocit, pocit jeho blízkosti, pocit, že mu patrí, pocit, že tu je a nevytratí sa z jeho života. Aspoň nateraz nie. Nevidel do budúcnosti, no prial si, aby spolu zostali čo najdlhšie to pôjde.

Ako ho tak objímal, posunul ruku vyššie a chytil ho zospodu za bradu, palcom ho jemne hladiac po líci. Link naďalej pokojne spal. Vôbec netušil, že Mark mu vtisol bozk do vlasov. Vyzeral tak pokojne, až to prinášalo akýsi pokoj aj Markovi a nebadane sa usmial.

Prešlo veľa času. Dážď už pomaly ustával, keď sa Link konečne dostal z ríše snov a precitol. Jemne sa pomrvil, vzoprel sa rukou o matrac vedľa Markovho brucha a zodvihol zrak k jeho tvári. Keď uvidel, že je už hore a sleduje ho s úsmevom na perách, neodolal a opätoval mu ten úsmev.

„Dobré ráno," zaželal mu Link a v tej samej chvíli sa posunul vyššie a venoval Markovi krátky ranný bozk.

Mark si nemohol pomôcť. Ešte kým sa ich pery dotýkali sa zoširoka usmial úplným šťastím a zároveň Linkovom roztomilosťou. Nie len momentálnou, ale aj tou, ktorú mal možnosť vidieť minulú noc. Okrem iného, samozrejme. Spomienky sa mu vybavovali v hlave akoby sa to všetko stalo práve teraz.

Naklonil sa k Linkovi a do ucha mu šepol: „Dúfam, že si z minulej noci pamätáš každý detail, rovnako ako ja." Keď sa odtiahol, aby mu mohol pozrieť do tváre, zazdalo sa mu, že sa Link červená. A najmä si to potvrdil tým, že odvrátil tvár.

Znenazdania sa Link posadil a posunul sa na posteli tak, aby sa chrbtom opieral o čelo postele, rovnako ako Mark. Sedel tesne vedľa neho, dotýkali sa ramenami. Link vytiahol spoza chrbta jeden z vankúšov a položil si ho do lona. Stále akosi naberal odvahu pozrieť sa na Marka. Pravdaže si všetko pamätal! A najmä tú škálu najrôznejších pocitov, ktoré okúsil. A práve preto sa cítil akosi v rozpakoch. Nikdy by mu nenapadlo, že raz skončí s nejakým chlapom v posteli a už vôbec nie, že to bude najlepší sex, aký doposiaľ mal.

Mark ho chvíľu mlčky pozoroval. Začínal mať obavy z toho, že Link je tak dlho ticho. Málokedy býval ticho. Zväčša, keď o niečom veľmi premýšľal. A Mark netušil, o čom teraz potrebuje premýšľať s takou vážnosťou.

„Stalo sa niečo?" neodpustil si napokon otázku a mierne sa naklonil, aby videl Linkovi do tváre.

„Nič! Čo by sa malo stať?" zaznelo vyhýbavo. Nevedel, čo by mal vlastne hovoriť. Akosi mu bolo trápne priznať, že táto noc bola zatiaľ najlepšia, akú kedy zažil. Mark bol v tom, čo robil, naozaj výborný. A Link si spomínal na to, ako o ňom pochyboval, keď sa spoznali a keď dostali do rúk scenár. Práve však musel uznať ako hlboko sa mýlil.

Mark sa napokon upokojil, konečne pochopiac, čo je vo veci. Aspoň si teda domyslel, čo sa Linkovi zrejme mihá mysľou. A to bol preňho len ďalší dôkaz jeho roztomilosti, ktorú veľa ráz skrýva za tou svojou dennou pretvárkou. On o sebe tvrdí, že jeho pravé ja je temné, no Mark taký pocit nemal. Jeho pravé ja bolo rovnako pestrofarebné ako kohokoľvek iného. Trebalo len dať priestor určitým škálam prejaviť sa, použitím tej správnej techniky.

Mierne sa pootočil, naklonil sa a perami zablúdil na Linkov krk, ktorý odrazu vyzeral tak lákavo. Bozkával ho, rukou hladiac jeho hruď a druhú stranu krku, striedavo, až kým sa z Linkových pier nepredral von slastný povzdych a jeho telo sa nezachvelo vzrušením.