Ja vlk

Pomoc! Bendži v žirafkových papučách.

Aj keď som povedala,že novú časť dám až keď na predchádzajúcej bude 5 vašich komentov,čo neni,pridala som novú časť. Pridala som ju hlavne pretože by som ju rada venovala niekoľkým ľuďom ,ktorý za mňa hlasovali vo WattyAward. Skutočne ma to riadne prekvapilo a strašne potešilo. Fakt som niečo také nečakala. AquinaSea ,VejjSzilladi ,@SinthiaMalik, @DelishaVaov,
_KeXa_  táto časť je hlavne pre vás,tak dúfam,že si ju užijete ;) ~vaša Youngfork<3

Tara:

Hneď ako som sa dostala z toho davu kráčala som stále rovno. Znova som pocítila slabosť a škvŕkanie v bruchu som už nemohla prepočuť. Zastavila som a rozhliadla som sa okolo seba. Všade okolo boli len obchody.V tomto meste nebol ani kúsok zelene. Za svojou potravou budem musieť prejsť hodný kus cesty. Neviem či to vôbec zvládnem. Tackavým krokom som prešľapovala z nohy na nohu a pomaly som postupovala dopredu. Pohľad som mala zapichnutý do zeme,lebo môj krk zo želatíny už nevládal ďalej hrdo a vzpriamene  niesť moju hlavu. Sem-tam som zacítila ako mi temeno hlavy prepaľujú zvedavé pohľady,no snažila som sa ich ignorovať. Nemôžem zastavovať. Musí tu niekde byť les. Už nemôže byť ďaleko.... A mala som pravdu. Cesta sa začala postupne zužovať. Unavene som zdvihla hlavu a pozrela som sa do všetkých strán. Za mnou sa týčila napoly zrúcaná budova a sem tam niekde v ďiaľke dom. Predomnou bola dlhá cesta ktorá sa točila raz doprava,raz doľava a končila až pri veľkých stromoch tvoriacich les. Na pravej strane sa nachádzala pláň obsypaná vlčími makmi a na ľavej strane bola lúka tvorená letnými lúčnymi kvetmi. Bol to krásny pohľad. Vydržala by som sa dívať na túto prírodnú nádheru aj celé dni,keby ma z môjho zasneného výrazu nevytrhol môj žalúdok prahnúci po jedle. Vykročila som teda rezko smerom k lesu s väčšou dávkou nádeje. Ešte som nebola pomaly ani pri kraji lesa,keď celé moje telo znehybnelo. Zacítila som tú starú známu a omamnú vôňu mäsa. Zhlboka som sa nadýchla a predstavila som si aký to bude kulinársky zážitok. Keď som otvorila oči moje laby boli už pripravené na útok. Moje agresívne zmysli boli posilnené hladom. Vyštartovala som za vôňou mäsa a krvi kolujúcej v žilách toho úbohého zvieraťa. Jeho život som ukončila rýchlo. Bol to obyčajný divý zajac ktorý mi dodal energiu akurát tak do jedného prsta. Môj lov preto musel pokračovať. Čuchala som a hľadala som stopy,známky života v tomto lese. Ďalším mojím úlovkom bola líška. Nikdy predtým som líšku nejedla,lebo sa mi to zdalo odporné a pod úroveň,ale hlad robí svoje... Tá bola síce v skutku odporná ale dodala mi dostatočné množstvo energie aby som zvládla uloviť svoju poslednú a najlepšiu korisť. Zacítila som totižto už dobre známu vôňu jeleňa. Prešla som si jazykom po krvavých zuboch a oči mi zasvietili. Konečne! Vyrútila som sa za tou lákavou vôňou a zostatok z líšky zostal len tak bez povšimnutia ležať na zemi medzi ihličím. Keď som chytila a zožrala dotyčného cítila som sa ako kedysi. Živá a plná energie no zároveň prázdna.V duchu som sa ospravedlnila tým nevinným zvieratám,že museli položiť svoje životy pre prežitie jednej odpornej beštie. Vždy mi lovenie prišlo také prirodzené a nutné, no teraz... Cítila som sa nemožne. Áno,uspokojila som svoje potreby,ale prvý krát som ľutovala,že niesom obyčajná ako ostatný a hambila som sa za to aká som. Možno to bolo pretože som opustila svoju rodinu. Keď som bola s nimi robili to rovnako všetci ktorých som poznala. Ale teraz som sama a vidím že to čo robím nieje úplne v poriadku. Že so mnou nieje niečo v poriadku. V potravinovom reťazci som veľmi vysoko. Tschh. Som obyčajný príživník. Postupne ako som kráčala von z lesa premenila som sa späť na moje ľudskejšie ja. Vrátim sa do mesta a musím si nájsť nejaké miesto kde by som prespala. Nemôžem zostať len tak tu v lese. Náhodou sa mi počas spánku príde pomstiť nejaká líščia rodinka a ohlodá ma na kosť. Vlastne by som si nič iné ani nezaslúžila..