Ja vlk

Obetujem ju,aby som ťa ochránil.

Jase:

Zaparkoval som auto pred nemocnicou a vystúpil som z neho. Neznášam nemocničný smrad! Musím sa poriadne nadýchať kým som vonku na čerstvom vzduchu. Päť minút som stepoval vonku pri aute no potom som sa prinútil ísť dovnútra. Nemôžem predsa strácať čas. Kým si tu ja postávam bohvie čo robia Saragiovci s Tarou. Chcel som ísť do nemocnice hneď včera večer keď mi Andrew povedal čo sa stalo,no nepustili ma sem. Vraj je už dávno po návštevných hodinách a ja tam nemám čo robiť. Nepomohlo ani keď som povedal,že je to otázka života a smrti.

Kráčam po chodbe plnej dôchodcov a hľadám dvere s číslom 52. Sestrička na príjme ma hneď spoznala a povedala mi kadiaľ sa dostanem k otcovi najrýchlejšie. Hneď ako som zbadal dvere s číslom 52 zastal som. Boli úplne na konci chodby a pred nimi stáli dvaja vlci z našej svorky. Samozrjme v ľudskej podobe. Takže aj keby som nevedel kde mám otca hľadať,tieto dve gorily by ho prezradili. Pozrel som sa z jedného na druhého a ony prikývli a s úctou mi otvorili dvere. Hneď ako som vošiel videl som určite najluxusnejšie zariadenú izbu v celej nemocnici. Otec ležal na vysokej posteli so zamatovými obliečakmi,no nevidel ma lebo mal pred tvárou vystreté noviny. Kývol som Jacksonovi(ďalšiemu otcovmu vlkovi ktorý bol v izbe pre prípad keby sa niekto dostal cez tých dvoch pred dverami) a on to pochopil.

,,Pane?"opatrne drgol do otca.

Konečne zložil noviny a pozrel sa na Jacksona, ktorý mu naznačil aby sa pozrel mojím smerom. Hneď ako ma otec zbadal ústa sa mu zvlnili do širokého úsmevu.

,,Jase."vyslovil to ako modlitbu a kývol Jacksonovi,že nás má nechať osamote

Hneď ako sa za ním dvere zavreli pristúpil som k otcovej posteli a sadol si na kraj.

,,Som rád,že si ma prišiel navštíviť. Vedel som,že..."hovoril a pritom sa stále usmieval no ja som sem neprišiel doniesť mu kvety a bonboniéru.Bol som tu pre niečo oveľa dôležitejšie.

,,Otec Taru uniesli."povedal som to hneď a narovinu.Čakal som,že otec vyskočí z postele,vezme mobil,zavolá pár ľudom a všetko vyrieši no on sa ani len nepohol a tváril sa úplne nezaujato

,,Kto ju uniesol?"spýtal sa pokojne

,,Neviem,ale predpokladám,že Saragiovci."povedal som rýchlo a chytil som ho za ruku lebo som čakal,že konečne nejako zareaguje

,,Aha." Povedal sucho a odvrátil odomňa pohľad

,,Otec!"skríkol som naňho keď dlhšie mlčal

,,Čo je?"otočil hlavu späť ku mne no stále mal neutrálny výraz.

,,Uniesli ti dcéru."hučal som a nervy vo mne len tak vreli. Jemu unesú dieťa a on si tu pokojne leží a tvári sa,že sa nič nestalo?

,,Upokoj sa Jase."povedal a pohladil ma po ruke,,Dôležité je,že ty si v bezpečí. Tara je len obyčajné dievča. Nič jej neurobia. Ona o ničom nevie,takže z nej nič nedostanú. Nemá pre nich žiadny význam. Uvidíš ochvíľu to pochopia a pustia ju samy."nemohol som uveriť že môj otec je takýto kretén. Vytrhol som svoju ruku spod jeho a díval som sa naňho s nenávisťou v očiach.

,, Otec preboha počúvaš sa?"kričal som a mal som chuť prefackať ho aby sa uvedomil. To mu po tej operácii vymyli mozog alebo čo?

,,Jase mňa Tara nezaujíma. Ty si môj syn,budúci vodca. Keby som ju mal obetovať aby som ťa ochránil,urobím to."

,,Hnusíš sa mi otec!" Vstal som z jeho postele a vykročil som k dverám

,,Ak ty neurobíš nič pre záchranu Tary,tak ja určite áno! Hneď teraz odchádzam,nájdem ju a privediem domov aj keby ma to malo stáť život!"hneď ako som to povedal videl som strach a zároveň hnev v otcových očiach