Ja vlk

Kde som sa to preboha dostala??

Thiago:
Kto si zavrie svoje vlastné dieťa dobrovoľne do väzenia? Ten idiot si myslí,že ma potrestá tým,že mi celý deň nedá nič jesť alebo čo?? Nieee! Ja ani zďaleka neľutujem to čo som urobil. Konečne. Konečne,po nekonečne dlhých rokoch sme sa zbavili svojho nepriateľa. To čo som ja dokázal z mužmi za jeden deň sa môj otec neodhodlal urobiť za celý svoj život. V hĺbke duše je aj on určite rád že som to urobil a je na mňa hrdý. Len ho škrie, že som to s ním najskôr neprebral. Veď načo strácať aj čas zbytočnými rečami?! Jediné čo ma naozraj štve je,že sa tým jeho deťom podarilo utiecť. Jasom je ustráchaný zbabelec,toho ľahko vystopujeme. A možno ho ani hľadať nebudeme musieť keďže stále máme v zálohe jednu kartu. Jeho mamičke tu u nás bude za ním istotne smutno. Ktovie kde ju otec zavrel. Možno je vo väzení hneď vedľa mňa. Tschh. Tá irónia. Keď sa otec uvedomí a pustí ma požiadam ho o pomoc pri zlikvidovaní tých ubožiakov. A ak mi odmietne pomôcť urobím čo budem musieť. Nemienim byť stále ukracovaný o to čo mi patrí len kvôli otcovmu čistému svedomiu.

Jase:
Zjedol som výdatné raňajky,ktoré mi doniesol Benjamín a šiel som do kúpeľne. Pod prúdom studenej vody som v sprche o všetkom premýšlal. V hlave mi behalo milión otázok. Kde je Tara? Čo také sa stalo,že neutiekla vtedy so mnou a s Bellou? Je v poriadku? Žije vôbec? Ako ju nájdem? Kde začnem hľadať? Nikde niesú saragiovský muži. Boli mi v pätách. Žeby sa na mňa len tak vykašľali? Som vodca. Ja Jason Winter Eulalia som vodca. To čoho som sa najviac obával celý môj život sa vyplnilo. Otec zomrel a ja mám teraz nastarosti svorku z juhu. Koľko ľudí sa na mňa od tejto chvíle spolieha? Koľko ľudí zveruje svoj život do mojích rúk? Zvládnem toľkú zodpovednosť? Čo mám teraz robiť? Mám výjsť zo sprchy, obliecť sa,tváriť sa že sa nič nedeje a všetko je rovnaké ako predtým. Budem celý deň hrať videohry a napchávať sa keksíkmi ktoré upiekla Steffany? Prečo mi tento nápad príde taký hlúpy keď ešte včera by som bol touto predstavou nadšený? Keď neskončím pri videohrách, čo urobím? Mal by som sa vydať k Saragiovcom a vybaviť si to s nimi raz a navždy? Ak sa mi to nepodarí,zomrie ďalší Eulalia. Zostane už len moja malá sestra,ktorá je teraz určite nikde ustráchaná. Čo potom ak sa náhodou dozvie,že rodičia sú mŕtvi? A ak zomriem aj ja. Nebude mať už nikoho. Saragiovci si nedajú pokoja kým nechytia aj ju. Len keď si predstavím tie ich čierne myšlienky vzykpí vo mne hnev. A čo keď je Tara s nimi? Čo ak vtedy neušla a zostala s Thiagom. Veď podľa ich pohľadov vyzerali,že sú minimálne priatelia. Je tu veľa otáznikov. Nemám tušenie kde ju mám začať hľadať. Zastavil som vodu a rukami som si obopol čelo ma ktorom som mal vrásky od premýšľania. Dúfam,že mi Steffany pomôže. Otvoril som sprchový kút a ovial ma studený vzduch. Rýchlo som vyskočil von a načiachol som sa po uteráku. Usušil som sa a obmotal som si ho okolo bedier. Pozrel som sa do zrkadla a videl som zamračeného muža. Toto nemôžem byť ja. Odstúpil som o krok a skoro som sa šmykol na vode čo bola na zemi. Zavrtel som hlavou aby som sa pozviechal. Za jeden deň som sa vážne zmenil. Vykročil som k dverám a vošiel som do izby. Na posteli bolo oblečenie a lístok na ktorom bolo napísané. "Dobré ráno vodca! Dúfam,že ste sa v našom dome dobre vyspali. Priniesla som vám nejaké šaty od Amdrewa,mali by vám byť dobré. Keď sa pripravíte budem vás čakať na terase. S úctou Steffany Hunterová."
Páni! Neviem či si na takéto jednanie zvyknem. Odložil som kartičku nabok a chystal som si prezrieť oblečenie,keď zrazu som započul naliehavé klopanie a následné otvorenie dverí.
,,Jasonko mon dieau! Prišiel som práve v správnej chvíli. Už ti chceli dať nejaké handry čo? Nie nie nie! Tu máš pekne si obleč tuná tu totok."Benjamin pristúpil ku mne a šmaril na posteľ hŕbu oblečenia čo mal na rukách.
,,Toto ti určite viacej pristane."žmurkol ma mňa a pichol ma do boku. Ešte včera by som sa modlil nech vypadne a stál by som tam ako socha,no teraz nie.
,,Sám rozhodnem čo si oblečiem. A teraz ak dovolíš rád by som sa prezliekol." Jemne som ho postrčil k dverám a začal som to oblečenie preberať na dve kopy.
,,Tssch. Nemáš začo. Ďakujem by určite stačilo."povedal a urazene odkráčal preč. Nuž dnes naňho vážne nemám náladu!
Obliekol som si taký mix. Niečo od každého,aby sa ani jeden z nich (Benjamím) ešte viac neurazil. Vyšiel som z izby a pustil som sa do pátrania terasy. Tento dom je obrovský a terás je tu na milú prdel takže to bude zaujímavé.. Kráčal som si sebavedome po chodbe a pozoroval som obrazy na stenách. Väčšina z nich bola osadená do zlatých rámov a vyzerali naozaj honosne. Najviac ma však zaujal obraz takmer na konci chodby. Bol na ňom rodokmeň Hunterovcou ktorý musel mať najmenej 200 rokov. Bol dlhý od vrchu steny až po spodok a ešte stále bolo na ňom kopec voľného miesta. Tuším aj mi by sme mali nejaký taký niekde mať. Otec mi raz o ňom rozprával,ale nepovedal mi kde presne je. Viem len,že u nás to neni. Pravdepodobne bude v letnej vile ktorú však máme ešte po našich predkoch. Nachádza sa az v Rochestri takže som tam ešte nikdy nebol. S Tarou sme vždy prosili otca aby nás tam vzal cez prázdniny no nikdy si na to nenašiel čas. Tak sme sa s Tarou doholi,že raz keď budeme veľký pôjdeme tam spolu. Neviem či sa nám to niekedy podarí.. Kráčal som zamyslene ďalej a pozoroval som červený koberec na zemi keď zrazu som do niekoho vrazil.
,,Prepáčte pane. Bola to moja vina."zodivhol som pohľad a predomnou stálo mladé dievča. Pravdepodobne niesla v rukách osušky,ktoré boli popadané na zemi ,,Ste v poriadku?"spýtala sa so strachom v očiach,skrčila sa a začala nervózne zbierať osušky. Zohol som sa teda tiež a zodvihol som jednu,keďže všetky ostatné uź mala dávno pozbierané.
,,Som v naprostom poriadku."podal som jej ju a jemne som sa usmial ,,Kto si?"spýtal som sa pobavene keď som videla ako sa červená
,,Sofia! Čo to má znamenať?" Na konci chodby sa zjavil Benjmín a rútil sa k nám ako strela ,,Nemáš snáď robotu? Ako sa opovažuješ zdržiavať nášho vodcu,keď naňho čaká moja matka?!"keď už bol pri nás odsotil ju odmňa a mna schytil opatrne za lakeť
,,To si nevšímaj Jasonko. Ospravedlňujem sa ti za naše trúfalé služobníctvo. Poď maminka už čaká."potiahol ma smerom dopredu a tak ma prinútil kráčať zarovno s ním. Obzrel som sa dozadu na to dievča. Stála tam ako prikovaná a na tvári mala zhrozený výraz.
,,Mimochodom,neskutočne ti to sekne v tých handrách."zašvitoril mi Benjamín do ucha. Prečo sa správa ku mne ako k decku??
,,To stačí!"vytrhol som svoj lakeť z jeho zovretia ,,Dokážem kráčať aj sám."povedal som a Benjamín zdvihol obe ruky obranne do vzduchu
,,Tak fajn."zastal a ja som sa naňho vyjavene pozrel
,,Čo je ? Prečo sme zastali?"spýtal som sa podráždene
,,Ved' si povedal,že dokážeš kráčať aj sám. No tak kráčaj." Prekrížil so ruky ja prsiach a spokojne sa usmial. Práve som chcel naňho skočiť a poriadne mu tú debilitu vytĺcť z hlavy keď sa jedny dver otvorili a stála v nich Steffany.
,,Čo sa tu deje vodca? Prečo tu stojíte?"behala pohľadom raz na mňa raz na Benjamína. Nepovedal som nič,len som začal kráčať jej smerom. Benjamín šiel hneď za mnou no keď už bol pri dverách Steffany ho zastavila.
,,Nie. Toto je súkromné."hneď ako dopovedala zavrela Benjamnínovi dvere pred nosom.