Ja vlk

"Verná"kamarátka.

Slzy po tvári jej tečú,
oči nech sa vyplačú.
Zrada od milovaných najviac bolí.
Tá rana ťažko sa hojí.

Začiatok nový nájsť je neľahké,
hlavne keď srdce je krehké.
Jazva vždy zostane,
spomienka páli.
Úsmev nezostane,
na zruinovanej tvári.

Čas však zahojí všetky zlá,
ona sa prebudí,
ujme sa žezla.

Z prachu zo studenej zeme,
povstane z popola.
Už to nieje dievča bezbranné,
bábiky pochová.

Lebo život nieje iba hra.
Je to boj, v ktorom sa umiera,
je to súťaž kto z koho,
podvádza sa úboho.

Brat si brata nepozná.
To je pravda hrozná.
Preto musíš bezcitný byť,
ak chceš v tomto svete žiť.

Nedaj sa znovu zlomiť,
srdce si dobre uzamkni!
Nikomu to nesmieš dovoliť!
Pred nikým nepokľakni!

Svoju hrdosť stráž si pozorne,
lebo vzácna je nesmierne.

Tara:

Počkala som kým neodišli všetcia čo tam stáli a až potom som sa odhodlala pohnúť. Nebolela ma len poranená noha. Bolelo ma celé telo. Na každom milimetre svojej pokožky som cítila nepríjemne mravčenie. Oči som mala vyštípané od slaných sĺz a v srdci som mala obrovskú jamu. Moja rodina ma považuje za mŕtvu,snúbenec ma zavrhol,najlepšia kamoška ma zradila a človek ktorý som si myslela že ku mne niečo cíti ma chcel len sprosto využiť. Tých ktorých som mala rada sa so mnou nechutne zahrávali. Zabili ma. Zabili to kým som bola. Nemôžem sa vrátiť domov. Nemôžem sa pozrieť otcovi do očí. Kvôli mne sa mohlo niečo stať Jasovi. Keď zmiznem z ich životov bude to najlepšie. Začnem odznovu. Už nebudem Tara Autumn Eulalia. Zostane len Autumn.

Tá Autumn ktorú ešte nikto nepozná.

Tá ktorá začína odznovu.

Tá ktorá sa poučila zo svojich chýb a nebude ich opakovať.

Viem,že to nebude jednoduché,ale žiadny nový začiatok neni jednoduchý. Zdvihla som hlavu a rozhodnutá som začala kráčať lesom naprieč novej budúcnosti.

Anabell:

,,Tak povedz nám to ešte raz celé pekne od začiatku."povedal Raul ktorý sedel s Hannah a Andrewom na gauči. Ja som sedela na pohovke a všetci na mňa upierali zrak. Vzdychla som si a začala som hovoriť všetko odznova už po tretíkrát.

,,Ako som už hovorila. Hneď ako ma pustili šla som lesom,že pôjdem domov. Stretla som však Andrewa ,ktorého pustili krátko predomnou. Dohodli sme sa,že Tare a Jasovi pomôžeme. On zostal na kraji lesa a ja som sa vkradla do domu. Vyslobodila som Taru,ktorá však chcela ísť ešte ževraj za Thiagom a potom som šla vyslobodiť Jasa. Kým som hľadala správny kľúč,započula som výstrel a tak som zrýchlila. Zobrala som Jasa a utiekli sme preč. To je všetko." Dopovedala som a sledovala som ich výrazy. Bola som z tohto vypočúvania už unavená.

,,Stále mi tu niečo nehrá.Prečo vás dvoch pustili? A odkiaľ si mala tie kľúče?" Bože ten starý idiot si nedá pokoja...

,, Ja som sa hádal s Tarou a vošiel k nám do cely ten Saragiovský syn. Začal Taru obhajovať tak som sa na to vykašľal,povedal som že zruším naše zásnuby a odišiel som. Ten týpek ma nechal kľudne ísť. Veď aj prečo by ma držal? Bol som pre nich úplne zbytočný."povedal Andrew a Raul prikývol

,,Prečo ste sa pohádali?" Spýtala sa smutne Hannah.

,,Ako keby sa nehádali stále aj predtým..."zamrmlala som si popod nos no pravdepodbne ma všetci počuli,lebo vrhali po mne pohoršené pohľady.

,,No čo?"pretočila som očami a prehodila som si nohu cez nohu. Už ma z toho sedenia bolel zadok.

,,Stále si nám nepovedala prečo pustili teba."poznamenal Raul

,,Bože  toto je nejaký výsluch alebo čo? Človek Vám zachráni dieťa a kde je vďačnosť?? Nedívajte sa na mňa takto! Myslíte si,že mne Tara nechýba? Teraz by som mala plakať v izbe a spomínať na ňu a nie tu byť vypočúvaná ako v nejakej kriminálke."postavila som sa z pohovky a utrela som si slzy ktoré sa mi podarilo vyprsknúť.

V hraní som vážne dobrá. Nechápem prečo ma nepriali do toho divadelného krúžku...

,,Teraz ak dovolíte idem do jej izby uctiť si jej pamiatku a prezrieť si tých pár vecí ktoré po nej zostali."odcupitala som spokojne hore po schodoch do jej izby.

Vždy sa všetko točilo len okolo Tary. Ona bola vždy tá dokonalá. Tá ktorá sa dobre učí,ta ktorá je pekná. Jej brat ju mal rád, jej rodičia ju mali radi. Mala snúbenca, jej rodina bola významnou. Mala proste všetko. Dokonca aj moji rodičia ju zbožňovali. Možno by som sa ani nemýlila keby poviem,že ju mali radšej než mňa. No tomu je koniec. Poďla nich je mŕtva, už ju nebudú hľadať. Nikto ju nebude hľadať a o pár dní si na ňu nikto ani len nespomenie. Všetko sa zmení. Konečne nebude celý môj život len o nej.

Thiago:

Zobudil som sa na búchanie na dvere do mojej izby. Trochu som sa pomrvil a pretrel som si oči.

,,Thiago užaj otvor!"počul som rozhnevaný hlas svojho otca. Neváhal som ani minútu. Striasol som zo seba Talyu,siahol som po župan prevesený cez stoličku,narýchlo som si prehrábol prstami vlasy a otvoril som dvere.

,,Čo sa d-"nestihol som to ani dopovedať a už mi na tvári pristála otcova ruka. Sykol som a chytil som rukou boľavé miesto.

,,Keď som odchádzal kázal som ti aby si dal pozor na väzňov. Kde sú tie Eulaliovské deti? Môžeš mi povedať čo si tu robil?"kričal až pomaly pľuval z úst penu. Pozrel ponad moje plece a zbadal Talyu ktorá sa práve obliekala. ,,Ani mi neodpovedaj."povedal a prebodával ju vražedným pohľadom

,,Asi by som mala ísť."povedala ticho,prehodila si cez seba župan a zvyšok vecí si narýchlo pozbierala do náruče.

,,Tak to by si teda mala. A radím ti aby si sa už viackrát nevracala. Jediné čo robíš je,že rozptyľuješ môjho syna a ten si potom neplní povinnosti."

,,Ale otec-"zaprotestoval som,no on mi znovu skočil do reči.

,,Ty láskavo mlč. A ihneď sa obleč. Pôjdeš s mužmi hľadať tých faganov. Pri troche šťastia ešte nebudú ďaleko za desať minút nech si dole."povedal,obrátil sa mi chrbtom a odkárčal po chodbe do svojej pracovne.

Kurwa. V tom bude mať isto prsty tá krava Anabella. Hovoril som otcovi,že veriť jej nieje dobrý nápad. Už keď si ju najal aby sledovala Jasa a Andrewa sa mi to nepáčilo.. Určite sa v nej pohli nejaké city a tak ich vyslobodila a hrala sa na ich vernú kamarátku. No pritom to bola ona čo k nám prvá pricupitala a navrhla nám svoju pomoc. Vraj Taru neznáša. No jasné... Keď sa mi dostane pod ruky zabijem ju.

Tara:

Nevrátiť sa domov bol pekne hlúpy nápad. Vyšla som z lesa a ocitla som sa na úplne cudzom mieste. Šla som stále rovno až pokiaľ som neprešla dve mestá. Teraz by som sa nedostala domov,ani keby veľmi chcem. Mala som si to najskôr radšej celé premyslieť. Kde budem akože spať? Už sa pomaly stmieva a ja nemám kde si zložiť hlavu a som hladná. Potrebujem si odpočinúť. Keby som tu mala aspoň teplejšie oblečenie. Pritiahla som si ruky k telu a snažila som sa z posledných síl prejsť ešte pár krokov. Musela som zastaviť. Nevládala som urobiť už ani krok. Zdvihla som zničený pohľad aby som sa porozhiadla či nenájdem niečo... Bingo! Oči mi zasvietili od radosti. Oproti mne bola železničná stanica. Viem,že tam bezďákov nemajú moc v láske,takže sa budem spoliehať na to že nevyzerám ešte moc zle na to aby ma vyhnali. Pri troche šťastia si pomyslia,že som čakala na vlak a zaspala som. Našla som si voľnú lavičku a schúlila som sa na nej do klbka. Bolo to veľmi nepohodlné,kedže bola tvrdá, ale musím si zvyknúť. Tá posteľ v Saragiovskom väzení bola síce o niečo mäkšia ale mala som tam ustlané na klamstvách a zrade. Bože spi už a nemysli na to! Dala som si ruky pod hlavu a posledné čo si pamätám bolo ako sa svetlá zhasli.

Časť som Vám chcela dať ešte o niečo dlhšiu,ale musela som písať esej na anglinu a teraz sa mám učiť takže nemám zase čas na písanie ://. Nechcela som aby ste zasa dlho čakali na novú časť,tak som sem dala túto kratšiu. Dúfam,že sa nehneváte.~Youngfork