pussy slayer

18

"máš všetko?" Starostlivo sa spýtam Lea keď mu pomáham zbaliť veci, ktoré mal v nemocnici. Ako som mu sľúbila som na druhý deň preňho prišla. Nečakane ma čakal nepripravený. Čo uňho nie je vôbec zvykom.

"Jasne. Teda aspoň myslím" povie so smiechom. Nečakala som že bude mať takú dobrú náladu.

"Takže môžme ísť?" Spýtam sa ho s úsmevom na tvári.

"Môžme" súhlasné prikývne. Vezmem mu bundu a spoločne odídeme preč. Pred nemocnicou nás už čaká jeho mama.

"Ahoj Zlatko" pobozká na ho na hlavu. Vôbec si nepamätám kedy mne toto spravila mama. Ako ju poznám ešte by ma zdrbala za to, že som v tej nemocnici bola.

"Ahoj mama" pobozká ju na líce a silno objíme. Nič nie je krajšie ako vzťah matky a jej dieťaťa.

"No čo môžme ísť?" Spýta sa ma s úsmevom na tvári popritom ako hodí Leovu tašku do kufra.

"Jasne" usmejem sa na ňu a sadnem si dozadu

"Budeš aj chvíľu u nás?" Spýta sa ma keď vyjdeme z parkoviska.

"Neviem, ako chce Leo" poviem rýchlo, keďže neviem či ma bude potrebovať alebo nie.

"Môžeš na chvíľu" otočí sa pozrie sa mi rovno do očí.

"Tak teda ostanem" usmejem sa naňho aj na jeho mamu, ktorá ma sleduje v spetnom zrkadle. Spokojne sa zapozeram von oknom a pohľadom sledujem ľudí, ktorý sú od nás vzdialený len malý kúsok. Keď som bola malá zvykla som vymýšľať cudzím ľuďom ich príbehy alebo hádať o čom sa môžu rozprávať. Celkom to bola zábava, hlavne keď ste to robili s človekom, ktorý vymýšľal neskutočne zábavné konverzácie alebo príbehy. Ale postupom času som zistila, že každý z nás má vlastný príbeh a žiaden z nich nie je rovnaký. Možno to je tým, že každý žijeme úplne odlišný život a nech si hocikto hovorí čo chce ale podľa mňa sme každý niečím odlišný. Ja som sa napríklad celý život odlišovala od svojej rodiny tým, že som neskutočne veľa snívala. Mala veľké sny o svojom dospelackom živote, o nájdení svojej spriaznenej duše a o plno iných veciach. A moja rodina bola presný opak, neverila ani na jednu z týchto veci. Ale ja viem, že na každého z nás čaká niečo dobré. Teda aspoň dúfam.

"Ideš?" Z rozmýšľania má vyrusi Leov hlas. Ani neviem ako sme sa ocitli pred jeho domom.

"Hej" usmejem sa a nasledujem ho do jeho izby.

"Keď budete niečo potrebovať tak sa ozvite" zakričí za nami jeho mama.

"Fajn" odkrici jej a pokračuje v ceste po schodoch rovno do svojej izby. S úsmevom na tvári, otvorí dvere dokorán.

"Strašne mi chýbala" povie potichu a spokojne sa začne po nej obzerať. Nikdy som nechápala čo mu na tejto izbe chýba je presne taká istá ako všetky ostatné.

"Tak to ťa chápem" poviem s úsmevom na tvári.

"Čo keby sme sa zabavili?" Spýta sa s uškrnom na tvári. Vďaka ktorému presne viem o čo mu ide.

"Len teraz ťa pustili" poviem opatrne.

"Vieš ako strašne som po tom túžil?" Ruky mi obmota okolo pása. Ale keď sa jeho ruky dotknú môjho tela vôbec nič to s ním nerobí. Necítim žiadne zimomriavky, žiadne motýliky v brušku. Proste nič. Ako keby sa ma dotýkal niekto cudzí.

"Aj tak to nie je dobrý nápad" stále si stojím za svojim.

"No tak Grace" nosom mi prejde po krku.

"Nie Leo" poviem posledný krát a rozhodne.

"A pred Madoxom si roztiahla nohy" nahnevane sa na mňa pozrie.

"Čo prosím?" Nechápavo sa naňho pozriem.

"Dobre si počula. A netvár sa že to nie je pravda" v jeho očiach zbadám hnev.

" Si kokot" vyprsknem.

"Jasne ako inak. Nejdeš teraz za ním? Nech si poriadne uziješ? Veď jemu nepovieš že máš svoje dni" skrikne na mňa.

"Nechápem čo to tu teraz vyťahuješ" skriknem. Keďže vôbec neviem o čo mu ide.

"To že mne si už nedala dobrý mesiac a k nemu chodíš trtkat pravidelne" prepaľuje ma pohľadom. Čím ďalej mi je z neho tým viac zle.

"Daj sa vypchat a aby si vedel je koniec" nahlas skriknem. Nemám chuť tráviť čas s človekom, ktorý mi bude takto hovoriť.

"Ako inak" začne rozhadzovať rukami.

"Neviem ako som mohla byť taká sprostá a byť s tebou. Si obyčajný, namyslený idiot, ktorý si myslí, že keď vie hrať futbal je nejaká hviezda. Ale zobuď sa z toho sna. Hviezdou nie si a nikdy ani nebudeš" vyprsknem naňho a vyberiem sa preč.

"Za to ty štetkou ostaneš navždy" zakričí za mnou. Ale ja ho už nevnímam a smerujem z tohoto domu čo najďalej lebo s ním nevydržím v jednej miestnosti ani o minútu dlhšie. Nahnevaná vyjdem z domu preč a namierim si to rovno ku mne domov. Celú cestu rozmýšľam ako som sa k nemu mohla znova vrátiť. Nechápem ako som mohla nevidieť, že mu ide iba o sex ako všetkým futbalistom. Nechápavo sa obzerám po stromoch a s hnevom kráčam stále bližšie a bližšie k svojmu bezpečnému miestu, ktorým je môj byt. Keď v tom zbadám neďaleko Massona ako horko ťažko chodí.

"Masson?" Pobehnem k nemu. Hneď ako zastanem vedľa neho zbadám, že je kvalitné opitý.

"Grace?" Prekvapene sa na mňa pozrie. Oči má podliaté krvou. Radšej ani nechcem vedieť koľko toho vypil.

"Čo tu robíš?" Nechápavo sa ho spýtam.

"Pfuuu. Len tak chodím" povie rýchlo.

"Je obed a ty si už takto opitý?"

"No čo už život je už raz taký" povie s falošným úsmevom na tvári a odpije si z nejakej fľašky. Vôbec som si nevšimla, že ma pri sebe alkohol.

"Už by si nemal piť" snažím sa mu ju zobrať ale on ju zdvihne vysoko do vzduchu, kde na ňu už nedotiahnem.

"A ty by si sa nemala starať do cudzích veci" zavrčí a vyberie sa preč

"Chcem ti len pomôcť" dobehnem znova k nemu.

"Svoju pomoc si vieš kde môžeš strčiť" odbije ma.

"Masson" zatiahnem zúfalo.

"Čo?" Otočí sa za mnou. Skoro spadne lebo na chvíľu stratí rovnováhu.

"Nepi už. Prosím" poviem potichu lebo naozaj nechcem aby sa mu niečo stalo.

"Grace..." Nahlas si vzdychne.

"Prosím" spravím naňho psie oči a pomaly podidem k nemu bližšie.

"Piči. Faaajn" nakoniec prikývne a hodí fľašku na zem.

"Ďakujem. A teraz poďme ku mne" chytím ho za ruku aby mal aspoň majáku rovnováhu a vyberiem sa ku mne domov.

"Chceš má tam znásilniť?' spýta sa so smiechom.

"Hej presne o to mi ide" pokrútim nad ním hlavou.

"Myslel som si" povie s uškrnom na tvári. Iba sa nad ním usmejem a ruka v ruke ideme ku mne domov. Pokúsim sa čo najrýchlejšie otvoriť dvere aby sme čo najskôr boli dnu.

"U teba som ešte nebol" povie rýchlo s oprie sa o zárubňu dverí.

"Ja viem" prikývnem a spokojne otvorím dvere dokorán

"Modlí sa aby som negrcal" povie so smiechom a vyberie sa rovno do obývačky kde sa zvalí na gauč.

"Donesiem ti vedro?" Starostlivo sa spýtam.

"Netreba" povie potichu. Zavriem vchodové dvere a vyberiem sa do kuchyne kde mu napustim pohár vody. Keď sa vrátim k nemu do obývačky zbadám , že už spí. Vôbec nechcem vedieť čo minulú noc robil ale takehoto zničeného a opitého som ho ešte nevidela ale že nikdy. Zakryjem ho dekou a vyberiem sa do spálne kde sa spokojne pustím do učenia. Keďže prijímačky sa blížia a ja dokopy nič neviem. S pesničkou v ušiach sa spokojne venujem biológii a biochemií a vôbec mi nevadí že na guaci mi práve spí Masson Madox. Najväčší sukničkár z celej školy. Možno má to trošku teší, predsa len spí na mojom gauči.