pussy slayer

21

"nemôžem ťa prísť pozrieť?" S úsmevom od ucha k uchu sa na mňa pozerá moja sestra.

"Ty si nikdy ku mne nechodila" odvrknem a otvorím dvere od bytu

"No tak vidíš dejú sa aj zázraky" uškrnie sa na mňa a prejde okolo mňa dovnútra.

"Čo chceš?" Vyprsknem na ňu hneď ako si položím všetky svoje veci na stôl.

"Nič, len mama hovorila, že robíš problémy" prechádza sa po byte a obzerá všetky moje veci.

"Jhaaj takže už sa ti sťažovala?"

"Iba hovorila pravdu. Čo sa to s tebou deje Grace?" Z ničoho nič sa otočí a pozrie mi rovno do očí. Vždy sa starala do môjho života a ja som to nikdy nemala rada.

"Čo by sa malo diať?" Nechápavo sa jej spýtam.

"To že striedaš chalanov to nejdem už ani riešiť ale teraz ešte aj bitka" pomaly zvyšuje hlas.

"Stalo sa to len raz" obranim sa.

"Zabudla si, že toto slušne dievčatá nerobia" znova začne s tými istými rečami čo aj mama. Vidno, že oni dve sú úplne rovnaké.

"Očividne nie som slušné dievča" pokojne sa na ňu usmejem aj keď by som jej najradšej vynadala.

"Toto nemá zmysel" nahnevane chytí svoju kabelku do ruky a vyberie sa preč, "stavím sa, že aj na tento byt si si slušne zarobila" jedine čo počujem sú jej opätky, ktoré kolpkajú po mojej podlahe.

"Nič o mne nevieš" z ničoho nič skriknem.

"Že nie?" Prepodne ma pohľadom, " od malička si nič nevedela, bolo hneď jasné že skončíš takto" ukáže na môj byt.

"Nechápem čo je na tomto zle"

"To, že sa spravas ako štetka. Vždy si ňou bola aj budeš. Úprimne nemyslím si, že to v živote niekde dotiahneš týmto svojím tempom" otočí sa a nahnevane odíde preč. Hneď ako sa za ňou zavrú dvere sa pomaly po stene zosuniem dole na zem. Neviem sa ubrániť plaču. Cítim ako mám celé mokré líca a moje slzy len ďalej tečú po nich dole. od malička som toto počúvala stále, ale v tomto momente toho na mňa už je nejak veľa. Ja už nevládzem s týmto všetkým bojovať. Stále ich presviedčať o opaku. Z ničoho nič mi zazvoní mobil. Rýchlo sa po ňom natiahnem a zdvihnem.

"Grace?" Ozve sa Massonov hrubý hlas.

"Áno?" Poviem cez slzy. Hneď viem, že si všimol, že plačem ale aj tak nič nepovie a som za to aj rada. Lebo nemám náladu mu všetko vysvetľovať.

"Mám vážnu otázku" spraví menšiu pauzu, "mám si dať ešte kávu?" Nahlas sa zasmejem, lebo som čakala niečo naozaj vážne.

"Koľko si už mal?"

"Dve"

"Tak už nie" nechápem ako môže piť tak veľa kávy, akože aj ja mám kávu rada ale nie až v takom množstve ako on.

"Škoda" povie smutne.

"To je všetko?" Opatrne sa ho spýtam.

"Neviem" hneď mi bolo jasné, že náš rozhovor len tak rýchlo neskončí. Rozprávali sme sa asi do tretej ráno o blbostiach takže moje vstávanie do školy nebolo naozaj veľmi ružové.Po škole som sa rozhodla, že ísť do knižnice keďže na prijímačky potrebujem nejaké nové knihy. nemyslela som si, že byť psychologičkou bude až také ťažké a budem potrebovať vedieť také množstvo veci. Na moje šťastie majú všetky potrebné knihy.

"To si už všetko prečítala?" Prekvapene sa ma spýta knihivníčka keď jej na stôl položím knihy, ktoré som si požičala minule.

"Jasne, tieto sa čítali veľmi ľahko" usmejem sa na ňu a podám jej aj svoj preukaz, ktorý som hodnú chvíľu hľadala v kabelke.