pussy slayer

11

Po celom byte rozvoniava dokonalá vôňa kávy, ktorá ma prinúti postaviť sa z postele. Čo môže byť lepšie ako začať ráno s dobrou kávou? Vyberiem sa rovno do kuchyne kde ma už čaká Masson s pohárom kávy v ruke.

"Spravil som ti cappuccino" s úsmevom na tvári mi ho poda.

"Ako vieš že mám rada cappuccino?" Prekvapene sa ho spýtam.

"Včera si mi ho to hovorila" povie rýchlo a sadne si k stole kde nás už čakajú raňajky.

"Fíha ty si spravil aj raňajky" poviem spokojne a sadnem si rovno oproti nemu.

"Uhm" prikývne a pusti sa do jedenia praženice.

"Ty piješ akú kávu?" Spýtam sa ho s plnými ústami.

"Obyčajnú"

"Bez ničoho?" Nechápavo sa naňho pozriem.

"Hej" znova prikývne.

"To ti tak akože chuti?" Prekvapene sa spýtam.

"Prečo by nemalo?" Nechápavo sa na mňa pozrie a odpije si z kávy.

"Lebo to nie je dobre"

"Podľa mňa je. A vieš čo dám si ešte jednu" povie a postaví sa.

"Veď si teraz dopil" skonštatujem.

"Viem ale mám chuť na ďalšiu"

"Nie si normálny" pokrútim nad ním hlavou.

"Viem" povie so smiechom. Hodim do seba posledný kúsok praženice keď v tom započujem ako mi zvoní mobil. Idem rovno do obývačky kde som si ho včera nechala. Zbadám, že mi volá Leo. Rýchlo hovorí zruším a hodím mobile späť na svoje miesto.

"Kto ti volal?" Zakričí na mňa z kuchyne Masson.

"Leo" mykne nad tým plecom. Nemám chuť sa s ním rozprávať hlavne nie potom čo mi spravil včera.

"Ako to že si nezdvihlsa?" Prekvapene sa ma spýta.

"Nemám náladu počúvať jeho ospravedlnenia" poviem rýchlo

"Alebo je to tým, že si s tým najkrajším chalanom na svete" pritiahne si ma k sebe bližšie.

"Skôr najväčším suknickarom" poviem so smiechom.

"Pozri len sa nerád viažem" hneď sa obrani.

"Chápem" prikývnem.

"To som rád" povie potichu.

"A teraz by sme sa mohli ísť učiť" povie rozhodne a odtiahnem sa od neho.

"Fajn" vzdychne si lebo vie že mu nedám na výber. Vezmem si zo spálne jeho notebook a ukážem mu veci ktorým sa máme venovať. Na moje prekvapenie to celkom rýchlo pochopí. Po asi hodine učenia si dáme pauzu.

"Nečakala som, že to tak rýchlo prejdeme" poviem prekvapene keď zavriem notebook.

"Nie som až taký sprostý" znova si ma k sebe pritiahne.

"To som nepovedala"

"Ja viem" poviem potichu.

"Inak" začnem a pozriem sa mu rovno do očí.

"No"

"Už budem musieť ísť" usmejem sa naňho.

"Myslel som, že ideš povedať niečo pekné" povie smutné.

"Život nie je len o pekných veciach" poviem potichu.

"Pravda" prikývne. Postavím sa a vezmem si všetky svoje veci. Pomaly sa vyberiem k dverám. Masson ide rovno za mnou.

"Keď prídeš?" Oprie sa o rám dverí.

"Neviem" priznám sa.

"Zajtra?" Navrhne s uškrnom na tvári.

"To nie je skoro?" Zatiahnem nerozhodno.

"Nikdy nie je skoro princezná. Aj do zajtra to bude až príliš dlho"

"Fajn, uvidím" ukončím to. Lebo naozaj neviem kedy znova prídem. Predsa len je zajtra škola.

"Okey" pritiahne si ma k sebe a venuje mi ešte bozk na rozlúčku.

"Ahoj" odtiahnem sa od neho a vyberiem sa preč.

"Ahoj" povie potichu za mnou. Rýchlo zbehnem dolu po schodoch. Rozhodnem sa ísť domov peši lebo nejaká prechádzka by sa mi zišla. Celý čas premýšľam nad Massonom a včerajškom ako sme spoločne sedeli na zemi a asi tri hodiny len pozerali na hviezdy reálne ako keby nikto iný neexistoval iba my dvaja. S nikým predtým som tento pocit nezažila. S úsmevom na tvári idem hore po schodoch keď v tom pred dverami zbadám stať Leo s kyticou ruží.

"Čo tu robíš?" Nechápavo sa naňho pozriem.

"Prišiel som sa ospravedlniť' povie opatrne, " prepáč mi za ten včerajšok správal som sa ako debil" povie a podá mi kyticu.

"Vďaka" vezmem si od neho ruže a obídem ho.

"To je všetko?" Nechápavo sa na mňa pozrie.

"A čo ti mám povedať?"

"Aspoň niečo nie len vďaka" začne byť mierne nahnevaný.

"Fajn tak ti povie to že nemám rada ruže spokojný?" Skriknem.

"Akože nemáš?"

"Nepatria medzi moje obľúbené kvety ak si zabudol mám rada ľalie. To si chcel počuť?" Pozriem sa rovno do jeho očí.

"Ja som myslel" začne koktať.

"Ako vždy si myslel nahovno" skriknem. Nemám už silu sa s ním ďalej hádať stále to je o tom istom. Nikdy si nič o mne nepamätá, nevie čo mám rada proste nič.

"Tak som sa raz poplietol" začne sa obraňovať.

"Raz?" Nahlas sa zasmeje," to nemyslíš vážne však? Ty sa pletieš vždy lebo nič okrem toho tvojho futbalu ťa nezaujíma" ďalej kričím a už ani sama neviem prečo.

"Prepáč" ospravedlní sa znova. Ale ja ho už nevnímam a otvorím si dvere.

"Fajn" potichu poviem viem, že nemá zmysel sa s ním hádať.

"Vidíme sa?" Opatrne sa na mňa pozrie.

"Hej" prikývnem a zavriem dvere. Ruže hodín na stolík a nahnevane si sadnem na gauč. Prečo má sakra dokázala vytočiť taká maličkosť? Veď toto sa na mňa vôbec nepodobá. Hlavne kľud Grace ty nie si takáto.