Srdce alebo rozum!

25. Kapitola

(Lajla a Adam.)

"Hovoril si s ňou?"
"Áno. A ver mi Lajla toto nemá význam."
"Ako to nemá význam? Nechce sa s ním rozprávať?"
"Nie nechce sa s ním rozprávať. Ona ho nechce ani len vidieť a nie to ešte sa s ním rozprávať."
"Tak to je v prdeli. Pekne som to všetko posrala. Keby nebolo mojej pravdovravnosti nikdy by sa toto nestalo."
"To je hlúposť. Mohlo sa stať aj niečo oveľa horšie. Len si pomysli na to že ak by ju Sebi naozaj len zneužil na jeho hry.  Čo by bolo potom?"
"Tak na toto ja myslieť nechcem. To v žiadnom prípade. Vtedy by som bola asi rada ak by som mu to prekazila, ale teraz nie som."
"Tak vidíš. Stále sa mohlo stať niečo horšie ako toto. Ja verím že Ema sa prinúti s nim porozprávať. "
"Keď povedala že sa s ním nechce rozoravať.. Neviem. Ona je neskutočne tvrdohlavá. A stále si bude stáť za svojím. A mám taký pocit ktorý mi našepkáva že ona mu to vráti. A vymyslí niečo oveľa horšie."
"Tak to hádam nie."
"Sám uvidíš a potom mi povieš že som mala pravdu."
"Nemyslím si že Ema je pomstichtivá."
"Tak ju potom dobre nepoznáš."
"Ideme si dat raňajky?"
"Nie som vôbec hladná."
"No tak Lajla nebuď ešte aj ty tvrdohlavá. Ak chceš chod si sadnúť na balkón a ja ti tam donesiem raňajky."
"Tak to od teba žiadať nemôžem. Aspoň ti s tým pomôžem."
"Ale ja chcem."
"Dobre teda. Ako myslíš."
"Tak si choď sadnúť a ja idem zatiaľ pripraviť raňajky pre princeznú."
"Ale ja nie som princezná. Nenarodila som sa v kráľovskej rodine."
"Tak som to nemyslel.",
"A ako si to teda myslel?"
" Nechaj to teraz tak. Raz ti to poviem. Ten deň určite nastane."
"Prečo by mal nastať?"
" Bože ti si ale tvrdohlavá ženská. Tak mi pod teda pomôcť. "
"Som rada že sme sa pochopili. "
Zbehli sme dole schodmi a vošli do kuchyňe. Prpravili sme všetko potrebné na čo sme nali chuť a vyšli späť na balkon. No cestou sme počuli krik z izby kde sme spali ja a Ema.
"Lajla poď. Nechaj ich nech sa porozprávajú. Buď sa udobria, alebo sa úplne rozídu. "
"Vieš Adam ja si nič už nenamýšľam. Ja viem že Ema je veľmi tvrdohlavá. A momentálne je aj veľmi nahnevaná. "
"Ja neverím že mu dokáže odpustiť. Povedala že na neho zabudne. "
"Ja ju poznám a viem že niekde v kútiku duše ho stále miluje. A jéj láska je silnejšia ako jéj nenávisť. "
"Ona pride k rozumu a pochopí čo je správne. Viem že Emu nepoznám tak dobre ako ty. Ale viem aj to že Ema nenávidí klamstvo. "
" A vidiš predsa klamala aj ona Adam. Klamala! Mysela si že môže zakryť lásku k Sebimu ích kamarátstvom. "
"Dobre. Nechajme ich nech sa porozprávajú. A ty poď so mnou. "
"Ja ostanem tu. Nieže dostane zase jeden zo svojích záchvatou. "
"Poď so mnou. Ideme sa naraňajkovať. Nechajme ich tak. "..
Adam ma viedol na balkón kde mi odsunúl stoličku spoza stola aby som si mohla sadnúť.
"Naroňajkujeme sa spolu a potom prídeme spolu na niečo ako by sme to mohli napraviť. Čo povieš?"
" Som rada že mi chceš pômocť urovnať to medzi mini, ale myslím si že je to zbytočne. "
" Tak daj si. Jedz. Uvidíš znova bude všetko dobré. "
"Ja si to nemyslím. "
"Pozri ked to skúsime nič za to nedáme buď sa to podarí, alebo nie. "
"Dobre. Ako chceš. "
" Som rád že so mnou súhlasíš. "
Zadívadala som sa pred seba do ďialky a premýšľala.
"Vieš že si krásna keď si duchom neprítomná?"
"Čože? Vravel si niečo?"
" Len že si krásna. "
"Prestaň si prosím robiť zo mňa srandu. "
Postavila som sa od stola a podišla bližšie k zábradliu.
"Ten výhľad na tie kopce je naozaj nádherný. "
"Tak ako aj ty. "
Adam ma objal zozadu okolo pása.
"Čože?"
"Povedal som že ten.výhľad je nádherný presne ako ty. "
"Nehovor niečo čo by si mohol ľutovať."
"Môžeme sa otvorene porozprávať?"
"O čom sa chceš rozprávať? Veď od kedy som tu sa stále len rozprávame."
"A presne o to ide. Chcem sa porozprávať o nás. "
"O nás? Čo je s nami?"
"Lajla nevrav mi že ty to necítiš. Od prvéj chvíľe ako som ťa videl som vedel že ťa chcem mať pri sebe."
"A to už prečo? Chceš ma vlastniť?"
"Žarty bokom Lajla. Ja nie som ako Adam. Ja to myslím vázne. "
"To vraví každy jeden na začiatku. "
" Mám pocit akoby som ťa poznal už aj pred tým. Akoby sa našla moja chýbajúca časť môjho ja keď som ťa uvidel. Inak bola si pekne mimo zo mňa. Ja som si to všimol. "
"Troška si namýšľaš nemyslíš?"
" Nemyslím. Ja som to videl Lajla. Tak to priznaj. "
" Čo mám priznať?"
"Že sa ti páčim. "
"Prestaň. Iba si namýšľaš. "
"Nenamýšľam. "
Pošepkal mi do ucha.
"Chcem ochutnať tvoje pery. Môžem ťa pobozkat?"
"Ty si sa naozaj zbláznil. Ideš tu riešieť nás? Myslím že je prednejšie viriešiť Sebiho a Emu. "
" Lajla kašli teraz na nich. Sú v izbe buď si to vyriešia, alebo sa rozídu. "
" Ale všetko je kvôli mne."
" Prestaň Lajla. Dosť.."
"Nemôžem všetko som posrala. Všetko. "
Bola som hlúpa. Hlúpa že som s tym utekala rovno za Emou. Keby som pen vedela ako to naozaj je.
"Ja som taká hlúpa. "
" Nie si hlúpa . Len si sa o ňu bála. "
" Som hlúpa. Chápeš to? Všetko som jej zničila. Všetko. "
Umlčal ma bozkom. Pobozkal ma. Jemne pritisol svoje pery na moje a tým ma umlčal. Ani som si neuvedomila ako sa moje pery vrhli na tie jeho a začali spolu tancovať akoby boli stále jeden celok. Bol to krásny jemní bozk z ktorého sa mi podlamovali kolená. Hoci som nechcela, ale musela som ukončiť túto krásnu chvíľu vďaka ktoréj som opäť našla stratenú rovnováhu. Jemne som zatlačila do jeho hrude na znak že s tým musíme prestať.
"Prečo?"
Zaznelo z jeho úst.
"Pretože mi dochádza kyslík. Pretože to nie je správne. Pretože zatiaľ čo mi tu dvaja riešime nás. Ema je smutná. "
"Snažíš sa újsť od toho čo cítiš?"
"Nesnažím sa újsť od toho čo cítim. Len. "
"Len?"
"Len nič."
" Tak dokonči to čo sme začali. "
"Nemôžem. "
"Prečo?"
"Prosto nemôžem. Buď to prímeš alebo to nechaj tak. "
"Dávaš mi na výber z dvoch možností. Ale obe dve ukazujú na to že to mám nechať tak. "
"Áno. "
"Viem že cítiš to isté čo aj ja. Aj keď sa to snažíš zatajiť tvoje telo ťa zrádza. Reaguje na moje dotyki reaguje na môj hlas. "
"Adam. "
" Adam čo? Chceš mi snáď povedať že sa mýlim?"
"Nie. Nemýliš sa, ale ja nechcem skončiť ako Ema. "
" Tak to sa nestane. Ty nie si Ema. A ja nie som Sebi. Ja mám troška iné zmýšlanie ako on. "
" Ja neviem čo si mám o tomto všetkom myslieť. A pravdupovediac aj sa toho bojím. "
"Nemáš sa čoho bát. Skúsiš to teda so mnou?"
"Neviem. "
"Neviem nie je odpoveď. Buď to skúsime,alebo nie!"
"Dobre. "
Pobozkal ma na líce a ja som vtedy už vedela že tohto chlapa milujem. Milujem ho hoci sa bojím ho milovať.