Srdce alebo rozum!

30. Aj tak ho milujem

Dnu som vstupovala s malou dušičkou, ale to čo som tam videla bolo na zaplakanie. Chlapa ktorého nadovšetko milujem som teraz videla ako obyčajný odpad. Viem sú to silné slová, ale je to pravda. Stále ležal na gauči a bol skoro nahý. Na sebe mal len boxerky. Jednú ruku mal spadnutú na zemi a nohu tiež. Bol tak opitý že ani nevnímal že som tam. Čupla som si vedľa neho a snažila sa dostať jeho nohu na gauč. Ruka ktora mu vysela dole bola tak bezvládna že keď som mu ju položila na hruď znova sa skĺzla dole. Neostávalo mi nič iné len ju nechať tak. Z kresla oproti som vzala deku a prikrila ho ňou. Ani som si neuvesomila že mám oči plné sĺz. Kľakla som si k nemu a zadívala som sa na trosku ktorá teraz spala vďaka podguráženiu alkoholom.
"Ako je možné že ťa tak veľmi milujem." Povedala som si sama pre seba.
"Mala by som ťa nenávidieť, ale nejde to. Neviem ťa nenávidieť. Nrviem."
Prešla som mu prstom po líci a jeho spodnéj pere. A vtedy otvoril oči. Nechcela som na neho kričať ani nič podobné len som mala o neho strach. Nechápem prečo sa o neho bojím keď on je ten čo mi ublížil. A vtedy bez všetkého a bez rozmýšlania zo mňa vyletela otázka.
"Prečo? Prečo si to spravil?" Pozeral sa na mňa s prázdnimy očami v ktorých nič nebolo. Sklonila som hlavu a pozrela sa na svoje nohy. Pomali som začala vstávať keď ma chytil za ruku a jedným ťahom som sa ocitla na ňom. Moje telo prikrilo to jeho a jeho ruky ma objaly tak silno že som sa nemohla spod jeho objatia dostať.
"Prečo? Pretože ťa milujem. Milujem ťa Ema. Si moja. Si moja."
"Vždy som bola a vždy aj budem. Moje srdce patrí len tebe."
"Ja to viem. "
"Škoda je to že si to nebudeš pamätať ak sa preberieš zo stavu opytosti."
Už viac neodpovedal. Keď som sa na neho pozrela videla som že oči má znovu zavreté. Pokúsila som sa postaviť. Jeho ruku sa troška začali vzpierať, ale nakoniec to vzdali a ja som sa mohla postaviť. Sadla som si oproti nemu do kresla a dívala sa na neho.
"Vieš aj tak ťa milujem. " Áno milujem ho aj napriek všetkému.
Spravila som priznanie sama pred sebou. Ale nemala som to robiť. Mala som sa snažiť ho nenávidieť. Aj po tom ako som ho videla s Leou. No vraví sa že v alkohole je pravda. Miluje ma aj on? Naozaj ma miluje? Alebo to dokáže hrať aj za stavu opitosti? Jednoducho povedané nedokážem mu veriť. Neviem čo ďaléj robiť. Snažiť sa mu to uveriť alebo ho nechať ísť. Mám ho nechať tak? Neviem. Naozaj neviem. Neviem byť bez neho, ale ani s ním. Je to tažké veľmi ťažke.

Prešlo už niekoľko hodín od kedy som k nemu prišla. Presedela som pri ňom skoro celý večer až som nakoniec odspala. Odspala som pri myšlienkach na neho.
"Milujem ťa najviac na svete." Matne som si uvedomovala hlas ktorý ku mne prehováral.
"Si taká krásna keď spíš. " Niekto sa ma snažil prebudiť, ale ja som nechcela. Sníval sa mi krásny sen. Sen v ktorom som bola štastná.
"Milujem ťa." Znova boli povedané slová ktoré ma prinútili prebudiť sa. Rozospatá som si ani neuvedomovala čo sa vlastne stalo. Hlas ktorý sa ku mne prihováral odrazu stíchol a nikto nič nevravel. Sebastián už nespal na gauči a v izbe nikto nebol. Bola som tam sama schúlená v kresle. Bol to len môj výplod fantázie, alebo niečo čo som chcela počuť tak veľmi že sa mi to zdalo.
Pozbierala som sa z kresla a poriadne sa povystierala. Kreslo na spanie nie je boh vie čo. Som celá dolámaná. Pozrela som na hodiny ktoré boli zavesené na stene. Ukazovali pol 4 ráno. V krbe prestalo  praskať, ale drevo už nebolo. Vyšla som z izby rozhodnutá že zájdem po drevo aby som mohla priložiť. Zavrela som za sebou vchodové dvere. Mala som si vziať niečo na seba pretože je zima. Vybrala som sa do malej drevárničky, ale zistila som že dvere boli do korán otvorené. Vošla som do vnútra a vtedy som uvidela osobu ktorá sedela na zemi a plakala.
"Ema?" Vtedy som pochopila že je to Sebi.
"Čo tu robíš Sebastián? Je zima a ty si len v nohaviciach bez trička. Zbláznil si sa?"
"Tebe na tom záleží?"
"Prestaň. Je jedno či mi na tom záleží, alebo nie. Nie je dvôvod nato aby si tu ochorel. " Kľakla som si vedľa neho.
"Tak poď Sebi." Chytila som ho za ruku.
"Si studený ako ľad. Poď ideme do vnútra."
"Prečo?"
"Čo prečo?"
"No prečo?"
"Je to paradox, ale presne túto otázku som sa opýtala ja teba a ty si mi dal naňu jasnú odpoveď. "
"Akú? A čo si myslela tou otázkou?"
"Ešte si opitý?"
"Nie."
"Škoda. Myslím že ťa mám radšej ak opitý si. "
"Tak prečo si my položila tú otázku? A čo som ti odpovedal?"
"To je jedno. Snáď príde čas keď mi to povieš aj pri zmysloch ktoré nebudú utopené v alkohole. "
"Ja si to nepamätám."
"Viem."
Znova som ho potiahla za ruku na znak toho aby vstal. Pochopil ma. Vstal a šiel so mnou. Odniesla som ho do jeho izby a posadila na posteľ.
"Tu máš. Prehoď si ho cez seba a troška sa zohréj. Ja idem dole. Prinesiem ty teplý čaj."
"Nepotrebujem paplón ani čaj."
"Prestaň. Zahreje ťa. "
"Potrebujem jedine teba."
"Potrebuješ čaj a paplón. "
Otočila som sa od neho a snažila sa odtiaľ čím skôr vypadnúť. Naštastie sa ma nepokúšal zastaviť. Zavrela som dvere. S hloboka som sa nadýchla.
"Ema ty čo tu robíš?" Vystrašil ma hlas ktorý na mňa prehovoril.
"Pssst... Lajla zbáznila si sa? Skoro som dostala infarkt." Ukázala som jej rukou aby ma nasledovala. Zišli sme dole a popri varení čaju som jej všetko vyrozprávala.
"Ema si normálna? Hálooo kde je moja kamarátka?"
"Lajla nerob si zo mňa žarty. "
"Som veľmi rada že si dostala rozum."
"O čom to rozprávaš?"
"Povieš mu to nie?"
"Čo mu mám povedať?"
"Že ho miluješ a odpúšťaš mu."
"Lajla... Toto nemyslíš vážne. Už si zabudla čo mi spravil? Ak áno tak ja nie."
"Ema, ale on ťa naozaj miluje. A ty jeho. Prečo sa o neho potom staráš?"
"Mám ho nechať tak?"
"Bojíš sa o neho?"
"A ešte viac jeho. "
"Si blázon Ema."
"Ja viem. Ale nedokážem si pomôcť."
"Viem že mu odpustíš. Viem to. A nadíde tá správna chvíľa keď mu to povieš. "
"Som rada že ťa mám Lajla."
"Ja teba tiež." Silno som ju objala a už som kráčala hore schodmi aj s čajom v ruke.