Srdce alebo rozum!

26 Kapitola

Konečne som sa aspoň ako tak dala do kopy a prebrala svoju tvár späť k životu. Nechcela som aby si ostatný niečo všimli. Nepotrebujem ich pohľady a nebodaj reči typu že si za všetko môžem sama.
Šla som späť do svojéj izby, ale keď som otvorila dvere a videla som že na mojéj posteli sedí Sebastián a hkavu má sklonenú v dlaniach zastala som vo dverách. No kedže toto bola moja izba tak som vošla do vnútra.
"Mohol by si prosím opustiť túto izbu? Chcela by som sa obliecť. A čo tu vlastne robíš? Choď odtialto. Povedala som ti že sa máš odo mňa držať ďalej. A ty si my to sľúbil. "
Neodpovedal a ani sa na mna nepozrel.
"Vypadni už odtialto. Za prvé ťa tu nechcem. Za druhé sa potrebujem obliecť. Takže von. "
Nereagoval na nič s toho čo som mu povedala. Hlavu mal stále sklonenú v dlaniach a nevydal ani hlasok.
"O čo ti ide? Si hluchý ? Vypadni už."
Vedela som že s krikom nič nevyriešim. Nepomáhal. Zmiernila som tón svojho hlasu a znova na neho prehovorila.
"Prosím ťa mojol by si odísť s tejto izby?"
Postabil sa z postele na ktoréj sedel, ale hlavu mal stále sklonenú a prešiel okolo mna. Vtedy som započúla niečo ako smrkanie. Zastala som. Moment on plače? Čože ? To je jedno. Hlavne sa neotáčaj Ema. Neotáčaj sa. Neotáčaj sa. Počula som ako sa zatlačil na kľučku v snahe otcoriť dvere, ale znova ju aj pustil.
"Chcel som ti len vrátiť toto. "
Neotáčaj sa. Neotáčaj sa. Stále som si to opakovala dookola.
"Už mi ti nepatrí. "
"O čom to rozprávaš? "
Aj keď som si stále dookola opakovala aby som sa neotočila zvedavosť nado mnou zvíťazila.
Otočila som sa a videla že má stále sklonemú hlavu a natiahnutú ruku smerom ku mne. V jeho dlani ležala retiazka ktorú som mu dala vyrobiť.
"Tak to si nechaj. To bolo pre teba. "
"Nie mne to už nepatrí. "
"Pozri sa na mňa.!"
Iba pokrútil hlavou že sa na mňa nepozrie.
"Sebastián pozri sa na mňa. "
Zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. V tom momente mi zastálo srdce. On naozaj plakal. Oči mal červené a plné sĺz. Asi už plakal veľmi dlho.
Poznanie toho že naozaj plakal ma bolelo. Ale nedokázala som mu odpustiť to ako sa zachoval.
"To si nechaj, alebo to polož tam na komodu a odíď prosím z tejto izby. "
"Takže teraz to bude takto? Nebudeš so mnou vôbec komunikovať? Nechceš byť v mojéj prítomnosti? "
"Nie nechcem s tebou komunikovať ani byť v tvojéj prítomnosti. Sľúbil si mi že sa budeš odo mňa držať ďalej. Tak to prosím sprav. "
"Prečo mi nechceš dať šancu aby som ti to mohol vysvetliť?"
"Pretože tu nie je čo vysvetľovať. Mám pocit že je to celkom očividné čo si soravil. "
"Ale tak to nebolo. Prosím len si ma vypočuj. Chcem napraviť svoju chybu. "
"Ty ju chceš napraviť? A ako? Ja o žiadnom spôsobe ako toto napraviť neviem. Jednoducho to nejde. "
"Ale pôjde to. Len mi musíš dať šancu napraviť to. "
"Ale ja už o to nemám záujem. Nejde jednoducho už zlepiť všetky tie kúsky ktoré sa rozbili. "
"Daj mi šancu ich po jednom vrátiť tam kam patria. "
"Jednu som ti už dala. A pozri ako som skončila. Žiadna iná už nebude."
" Ako chceš. Len si ma prosím vypočuj. "
"Keď si ťa vypočujem necháš ma potom na pokoji?"
"Šľubujem že ak si ma vypočuješ a tvôj názor sa aj tak nezmení nechám ťa už tak. A viac ťa už nebudem otravovať ani ťa vyhľadávať. "
Pravdu povediac nechcem aby si ma nechal na pokoji. Ale nedokážem ti teraz odpustiť.
"Tak už začni pretože len strácame čas. "
"Chcem od teba len to aby si ma počuvala nemusíš mi nič vravieť. Len ma počúvaj."
"Budem ťa počúvať, ale už rozprávaj. Pretože nedokážem byť s tebou v zavretéj miesnosti sama. "
"Prečo? Bojiš sa niečoho? Bojiš sa toho že by si mi odpustila? Bojíš sa ma?"
"Prečo by som sa ťa mala báť? Alebo prečo si myslíš že sa bojím toho že by som ti odpustila. Je to hlúposť a ty hovoríš nezmysli. Informácia pre teba. To sa nikdy nestane. "
" Ema ja viem že tvoja láska ku mne je silnejšia ako táto chvíľková nenávisť ktorú voči mne teraz cítiš. "
"Chviľková nenávisť? To možno áno. Ale vieš čo ja nechcem alebo vlastne ťa ani nie že nenávidím. Len mi je ťa ľúto. Pretože si taký aký si. "
"Nemusí ty byť mňa ľuto. Skôr by si mala ľutovať to že chalan ktorý ťa v skutočnosti miluje sa ti snaží všetko vysvetliť aj to prečo to spravil. Viem že jedného dňa to pochopíš. "
" Tomuto ty hovoríš milovať? Naozaj? Pretože toto nie je láska. Toto je len hra o niekoho koho si ešte nedostal do posteľe. "
"To nie je pravda. Milujem ťa odo dňa od kedy ťa poznám. Spočiatku som si to nechcel priznať to nebudem zapierať. Ale čo si spravila ty? Ty ma miluješ a aj si si to priznala sama pred sebou. No nepovedala si mi to! Tak o čo som ja horší?"
"Čo za nezmysli to hovoríš? Ty nevieš milovať nikoho okrem seba. Stále vidíš len a len seba. Tak mi tu teraz nehovor hlúposti. "
"Ja som samého seba klamal že ťa nemilujem, ale ty nie. Ty si klamala mne do oči. "
"Takže ublížený sa cítiš byť ty? Toto nemôžeš myslieť vážne. A nezabúdaj na to že ten kto všetko posral si ty a nie ja."
"Ja som ti nikdy neklamal. Teda nechcel som ti klamať povedal by som ti o všetkom sám. Milujem ťa Ema veľmi ťa milujem. No bál som sa toho že je to len láska z mojéj strany. Viem že si ťa nezaslúžím. Viem že ťa o nič žiadať nemôžem. No aj tak to spravím. Prosím ťa odpusť mi. Prosím buď opäť so mnou. Aj keď nie ako moja frajerka, ale buď so mnou ako moja kamarátka. Prosím odpusť mi. "
"To nejde. Nemôžem ti odpustiť. Nedá sa to. A kamarátka? To už davno nie som. Kamarátstvo sme stratili v tú hodinu keď si ma pobozkal. "
" Môžem to spraviť znova. Môžem ťa znova pobozkať ak vrátim čas. Prosím Ema. "
" Nejde to. Jednoducho to nejde. Ak chceš môžem stadeto odísť. Je to tvoja oslava narodenín. Keď tu nebudem užiješ si ju viac. "
"Nikam nechoď ostaň tu a daj mi príležitosť všetko napraviť."
"Všetko sme zničili. Ty si zničil našu lásku a ja zase naše kamarátstvo. "
"Dám opäť všetko do poriadku. Sľubujem. "
"Mala by si vedieť že tu stávku zrušil Adam vtedy keď si von plakala. "
" A o to ide. Nezrušil si ju ty. No je to Adamová prehra, ale tvoja vyhra. Vyhral si. "
"Nevyhral som. Stratil som teba. "
"Raz to tak už býva keď niečo vyhráš niečo statíš. "
"Prepáč Ema. "
"Ako ti mám toto všetko veriť? Ako? V jednu chvíľu tvrdíš ako ma miluješ a v zápätí sa dozviem že to bola len obyčajná stávka. Tak ako ty mám toto všetko veriť? Mal si pravdu že ak sa všetko dozviem nebudem ti veriť. Aspoň v tom si mal pravdu. Bál si sa toho že ti nebudem veriť a nebudem ťa milovať ak sa dozviem všetko o Amélii. Ale vieš čo vedela som o tom a milujem ťa aj tak. "
"Miluješ ma? Nazoaj ma miluješ?"
"Prepáč milovala som ťa. Zle som sa vyjadrila. "
" Neverím ti. Viem že ma miluješ."
"A už dosť. Von z mojéj izby a hneď."
"Toto chces?"
"Áno chcem aby si odišiel. Chcem na teba zabudnúť."
"Prečo sa pri tom pozeráš do zeme? Pozri sa mi do oči a povedz to. Povedz to do mojích oči že chceš na mňa zabudnúť."
Bez váhania no s tažkým srdcom som sa pozrela do jeho oči a povedala mu že s ním už nič nechcem mať a že chcem na neho zabudnúť. Povedala som to aj preto lebo som už viac nedokázala vydržať vedľa neho. Nie preto že by som nechcela byť v jeho blízkosti , ale preto lebo som ho chcela neskutočne veľmi pobozkať. On to snáď vytušil.
"Bojíš sa byť so mnou o samote? Chceš ma pobozkať? Ja viem že to.chceš. Tak prečo to nespravíš?"
"Už stačí. Von!"
"Ako chceš!"
Otočil sa a odišiel. Tresol za sebou dverami.