Srdce alebo rozum!

47. Kapitola

"To nemôžete myslieť vážne."
"Čo presne máš na mysli Lajla?" Opýtala som sa svoju najlepšiu kamarátku.
"Je takmer dvanásť hodín a vy ste ešte v posteli. "
"Je snáď zlé niečo na tom že si užívame jeden druhého?" Odvrkol je Sebi.
"Och vy hrdličky. Aký ste zrazu spokojný. Už ste sa udobrili?"
"My sme neboli pohádaný."
"Večer to vyzeralo inak."
"Och Lajla. Nevracaj sa k tomu dobre?"
"Takže ste si to vysvetlili. Hurá tým pádom môžeme oslavovať." Podotkól Adam ktorý sa na nás pobavene pozeral.
" Je ti niečo smiešne Adam?" Sebastián na neho zavrčal.
"V podstate len to ako sa snažíte zakryť svoju sexuálnu noc. "
"Adam." Varoval ho Sebi.
"Takže chceš povedať že nemám pravdu?"
"Nemáš. Ani nevieš o čom rozprávaš."
"No teda Ema. Ty sa nezdáš!"
"Už aj ty Lajla? Obaja nemáte ani potuchy o tom čo rozprávate. A von!"
"Dobre dobre. Už ideme. Necháme Vás teda na pokoji aby ste to mohli dokončiť."
"Adam. Prestaň. Varujem ťa."
Lajla s Adamom odišli zo smiechom.

"Vidíš čo si spôsobila milá Ema?"
"Čo som spôsobila?"
"Teraz si všetci myslia že sme mali spolu sex."
"Ale to tak nie je."
"Vysvetľuj to im. A nie mne. "
"Mohol by si prestať? Naozaj sa cítim dosť trápne aj bez toho."
"A vari ja nie? Ja budem ten kto musí Adamovi vysvetlovať čo sa stálo. "
"Nič mu nehovor a bude dobre. "
"Jasné kráska. To si myslíš len a len ty. "
"No tak dosť už. Oblečme sa a poďme dole."
"Čo tak ty a ja? Dnes večer výrivka?"
"Uvidíme čo ešte dnes bude."
"Takže nechceš"
"To som nepovedala."
"Tak kde je problém?"
"Nikde."
"Takže ideme. Budeme len ty a ja."
"Nikto iný?"
"Nie. Len ty a ja plus krásny výhľad."
"Dobre som za. Ale čo ak Adam a Lajla?"
"Neprídu postarám sa o to."
"Ako?"
"Niečo vymyslím. Nechaj to na mňa."
"Dobre. Bolo by pekné mať chvíľu pre seba. Môj čas tu sa kráti. Pozri je útorok."
"A čo na tom?"
"Ešte pár dní a budem sa musieť vrátiť domov."
"Len to nie. Nevrav mi o tom. Ja nechcem aby si vôbec niekam šla."
"Ale ja musím."
"Ja viem že áno, ale ja chcem aby sme si užívali to čo je teraz. A nie to čo príde."
"Čo bude ak pôjdem domov.?"
"Prídeš sem zas."
"A kedy?"
"Zlatko. Nechcem sa o tom baviť. Užívajme si jeden druhého kým sa dá."
"Máš pravdu."

Aj keď som veľmi chcela nedokázala som vymazať s hlavy myšlienku čo bude ak odídem. Ducha neprítomná som sa poobliekala a ruka v ruke sme zišli so Sebim dole. Prebral ma až Lajlyn výkrik.
"Privítajme novomanželov."
"Ema ty si trúba."
"Dobre ránko aj tebe Ema."
Marco sedel za stolom s dievčinou. Rebeka bola stále tu.
"Vyspali ste sa holubičky?"
"Lajla."
"Zlatko? Mohli by sme ísť na terasu?"
Prehovoril na mňa Sebastián.
"A to už prečo?"
"Mám chuť sa nejesť von."
"Ostanme tu a potom pôjdeme si dať kávu von."
"Ako chceš kráska."
"Aký ste vy dvaja sladký spolu."
Rebeka prehovorila. Ale z jéj slov bolo cítiť že to nemyslela v dobrom. Stisla som ruku Sebimu na znak toho že som stále tu. A aby vmímal mňa a nie ju. Natiahla som sa a pobozkala ho na líce.
"Nevšímaj si ju. Ju to prestane baviť."
"Len aby si mala pravdu kráska."
"Ó ste vy ale naozaj krásny." Rebeka si zase svoju štipľavú poznámku nedokázala odpustiť. Ale čo už.
"Si emormne závisla na svojích hlúpich poznámkach Rebeka?"
Vedela som že Sebi jej nato niečo odpovie, ale nemyslela som si že to bude tak sladký odrb.
"Ja len vravím čo vidím, ale ty vieš sám ako to skončí."
"Neboj určite nie tak ako s tebou."
"To máš pravdu."
"Prajem ty dobrú chuť. Mňa už chuť do jedla prešla."
Pustil moju ruku a na päte sa otočil a odišiel.
"To si naozaj memusela. Si sprostá!"
Osopila som sa na ňu.
"Ale nie naivná ako ty."
"Hlupaňa."
"Nie väčšia ako ty."

Našu konverzáciu som ukončila tým že som vypochodovala von z miestnosti a snažila sa najsť Sebiho.
V tejto chvíľi mať pocit či je to voči Rebeke fér, alebo nie som naozaj netúžila mať, ale deje sa to. Presne tento pocit mám. Sebastián nebol ani  v kuchyni a ani na terase. Netuším kam zmyzól. Ale ak bude chcieť ukáže sa. Sadla som si na terasu kde nebol nikto okrem mňa a mojích myšlienok nato či je to fér, alebo nie.
Po chvíľi prišla na terasu aj Rebeka. Toto je posledná vec po ktoréj som túžila. Byť s ňou sama.
"Tak tu si."
"Čo odo mňa chceš Rebeka?"
"Sebiho, ale to ty vieš."
"Tak prečo si sem prišla s Marcom?"
"Ten chudáčik je tak naivný."
"Ako to myslíš?"
"No tak ako som to povedala. Natárala som mu kopu hlúpostí len preto aby ma dostal sem."
"Takže Sebi mal na koniec pravdu."
"Akoby nie. On má stále pravdu. Až nato že je teraz s tebou."
"Do toho ťa nič nie je."
"Akoby nie. Jasné že je. Máš niečo čo patrí mne."
"Ale on ty nepatrí."
"Patrí, ale to ty pochopíš. Ja a on sme pre seba stvorení. Narodili sme sa jeden pre druhého. A musíme byť spolu."
Na toto som jej nemala čo povedať pretože nato nebolo slóv. Ona si o sebe naozaj veľa myslí.
"Nemáš mi na to čo povedať?"
Nechcelo sa mi odpovedať na jéj hlúpu otázku. Obe sme dobre vedeli že nemám. Jéj výlev a moje počúvanie prerušil zvuk motorky ktorá prichádzala. Motorka zastala a chalan si sňal helmu. Nebol to nik iný ako Sebi. A na volante sa mu pohupávala daľšia helma.
"Tak poď kráska."
"Teraz ktorá?" Ozvala sa Rebeka.
"Ja tu vidím len jednu. A ty ňou určite nie si Rebeka."
"A kam ideme?"
"Poď a uvidíš."
Bez váhania som zbehla k nemu a sadla si za neho.