Srdce alebo rozum!

36. Kapitola

"Máš pravdu je to krásny výhľaď."
"Ešte krajší je keď sa na neho pozeráž ty!" Mlčala som. Na toto mu odpovedať nebudem nech si myslí čo chce. Veď je to jedno.
"Naozaj chceš odísť?"
"Bude to tak oveľa lepšie. Nebudeš sa musieť na mňa pozerať a ja to lepšie prekonám ak budem sama."
"Hlúposť. Jediné čo obaja potrebujeme je byť spolu."
"Toto je hlúposť." Snažila som sa vykrútiť s jeho zovretia, ale nešlo to. Naozaj to nešlo.
"Nepustím ťa. Hoc by som ťa mal aj pripútať nepustím ťa. Nikam nepôjdeš. Je načase aby sme už vyložili konečne karty na stôl a hrali čisto."
"Ja som hrala čisto. Povedala som ti všetko. A pozri kde som teraz."
"Stále si pri mne. Naozaj si mi povedala všetko?"
"A čo s toho mám? Iba trápenie. Pretože sa obaja len trápime. Ako to myslíš?"
"Lebo nechceš prijať to čo nám život dáva. Ty vieš ako to myslím. Ja som Vás počúl Ema."
"Pretože nemôžem. Nechcem aby si to riešil."
"Prečo? V čom je háčik? Ty o mne vieš všetko. Vieš o Amélii a tým pádom už nie je nič viac čo by som mal pred tebou skrývať." Mlčala som. Nechcela som aby sa všetko dozvedel. Nemal na to právo. A aj keď ho mal tak ho stratil v ten momemt keď ma oklamal.
"Ema prosím hovor so mnou. Nebuď ticho."
"Nemôžem. Nejde to."
"Naozaj to ideme definitívne ukončiť? Toto chceš?"
"Myslím že to tak bude lepšie. Aspoň sa nebudeme trápiť."
"Čoho sa toľko bojíš Ema?"
"To je jedno. Proste to nejde."
"Nie že to nejde. To ty to nechceš."
"Tak to nechcem. Mysli si čo už len chceš. Mne už na tom nezáleží."
"Nezáleží ty už ani na nás? Nechceš byť štastná?"
"Ja už neviem byť štastná. Všetko sa zrútilo ako domček s kariet. "
"Ešte stále ho môzeme postaviť späť. Myslím ten domček."
"Ale to nejde. Kde nie je dvôvera v toho druhého tak to nefunguje."
"Bude to fungovať. Ja sa budem snažiť aby to fungovalo. A tvoju dvôveru si získam späť. Len mi už prosím daj šancu ty to dokázať."
"Nemôžem ty dať druhú šancu. Ja už nechcem znova prežiť to čo som prežila."
"Ema prisahám že už to nesoravím."
"Ja som to tak nemyslela. Myslela som to úplne inač. "
"Tak mi povedz ako si to myslela!"
"Nemôžem. Všetko by sa ešte viac posralo. A ty by si ma znenávidel a zhnusila by som sa ti."
"Prečo? Tak vrav prečo? Prečo takto rozprávaš? Ema to sa nikdy nestane. Milujem ťa."
"To nemôžeš vedieť."
"Ide o to že si mi klamala že nie si panna? Počúl som Vás ako ste sa rozprávali s Lajlou. Stál som za dverami. Mne je to jedno. Ja to riešiť nebudem. Si alebo nie si. Na tom nezáleží. Záleži len na tebe a na tom že ťa milujem."
"Technicky vzaté som panna. Keď sa už o tom bavíme. No prakticky to tak nie je."
"O čo tu ide Ema?"
"O nič."
"Neuzatváraj sa do seba prosím. Mne môžeš povedať všetko."
"Nemôžem."
"Ema no ták. Daj zo seba von všetko čoho sa bojíš. Povedz mi to aby som vedel na čom som a vyhol sa chybám. Len tak bude náš vzťah znova fungovať."
"Ja nechcem."
"Nechceš?"
"Nie nechcem."
"Mám si tu pred tebou kľaknúť na kolená?"
"Čo ma chceš požiadať o ruku?"
"Ak bude treba tak áno."
"Nerob si s toho žarty. O takých veciach sa nežartuje."
"Ty si začala."
"A ty sa toho musíš hneď chytiť."
"Hold som už raz taky."
Otočila som sa k nemu tvárov v tvár a zadívala som sa do jeho oči. Nebola som pripravená mu povedať všetko nie teraz. Bojím sa toho čo príde ak sa o tom dozvie. Bojím sa toho že ma mu zhnusím. Bojím sa toho že ma bude nanávidieť. Prešla som mu dlaňou po líci a on zavrel oči. Akoby si chcel vychutnať tento moment ktorý sa ochvíľu rozplynie. Rozplynie sa? Áno rozplynie. Jeho oči. Tie jeho krásne oči. Prešla som mu palcom po očnom viečku. Pokračovala som ďalej a sledovala líniu jeho nosa. Akoby som si chcela vriť do pamäti každy jeden kúsok jeho tela. Milujem každy jeden centimeter jeho tela. Každý jeden. Palcom som obkrúzila jeho pery ktoré boli vlhké. Palcom som zastala uprostred jeho pier a pritisla som svoje pery na tie jeho. Viem v úplnom spojeniu naších pier nám zavadzal môj palec. No nevydržala som to a palec odtiahla s jeho pier ktoré som následne spojila s mojími. Prstom som sledovala líniu jeho krku po ktoréj som schádzala nižšie a nižšie. Až som sa dotlkla miesta kde má to najcennéjšie čo má. Jeho srdce. Srdce ktoré bilo šialenou rýchlosťou. Pobozkala som ho. Naposledy som ho pobozkala pred tým čo malo prísť. Nebolo fér voči nemu skrývať to. Pustila som ho a odtiahla svoje pery od jeho. Pozerala som sa do zemi a zbierala odvahu mu to povedať. Zdvihla som hlavu.
"Znásilnily ma." Po tých slovách a spomienkách na to čo sa stalo sa mi znova vlialy slzy do oči. Sebastián tam stál a stále mal zavreté oči. Nič nevravel ani sa na mňa nepozrel. Videla som ako mu preskakovala sánka hore dole od toho čo zatínal zuby. Stisól päste až mu zbeleli hánky.
"Čo si to povedala?"
"Nebudem to viac opakovať a ani nechcem aby si to riešil."
"Ale.. "
"Ale nič. Proste nič. Nerieš to. A to je ten dvôvod prečo ty už nemôžem veriť. Raz som to spravila a odpustila. Znova si začala budovať dvôveru a on si ma aj tak zobral proti mojéj vôli."
"Ale ja nie som on."
"A ja ty zase nemôžem dať to čo by si chcel."
"A čo by som chcel? Chcem len teba."
"A čo sex?? Ja ty ho neviem dať."
"Mne na sexe nezáleží."
"A čo sa stane ak bude. A ja ty to nebudem vedieť dať. Budeš ma podvádzať?"
"To nie je pravda. Ema ja som cítil tvoju túžbu. O to viac ma mrzí že som si dovolil sa ťa tam dotknúť. Ak by som to vedel tak by som to nespravil. Láska moja. Krásavica. Mne ma tom či budeme, alebo nebudeme mať sex nezáleží. Ja. Ja proste budem čakať kým budeš nato prioravená. "
"A čo ak nebudem nikdy? Ja nechcem aby si čakal na niečo čo sa nemusí stať."
"Dosť Ema. Dosť. Poď sem."  Vtiahol ma do svôjho náručia a ja som v téj chvíľi cítila úľavu. Zdvihól ma do náruče a posadil sa so mnou na posteľ. Stále v jeho náruči. Tlkot jeho srdca bola pre mňa uspávankou. V jeho náruči som sa cítila ako doma. Chránená pred všetkým zlým. A pred všetkými. Zaspala som mu v náruči s vedomím že ho neskutočne milujem.