Srdce alebo rozum!

41. Kapitola

"Tak už ideš ku mne, alebo tam budeš len tak stáť a pozerať sa na mňa." Prehovorila som na Sebiho ktorý stál nado mnou a nemo na mňa pozeral.
"Haloooo.. "
"Už idem, idem."
"Čo sa stálo?"
"Tak na čo si myslel?"
"Poď ku mne kráska. Otoč sa chrbtom a opri sa o moju hruď."
"S najväčšou radosťou."
Otočila som sa mu chrbtom, ale ešte pred tým som mu dala letmú pusu na pery.
"Viac si nezaslúžim?"
"Zaslúžiš. Len som nechcela aby si si niečo zle vysvetlil."
"Ema?"
"Áno?"
"To tetovanie si si dala spraviť kvôli tomu že som ťa naučil jazdiť na motorke?"
"Áno aj."
"A kvôli čomu ešte?"
"Nemôžme to nechať tak?"
"Chcem to vedieť."
"Pretože si ma naučil jazdiť, pretože keď jazdíš si sám sebou, pretože takého ťa poznám. Pretože, pretože, pretože. Je toho veľa prečo, ale najhlavnéjšie je asi to že som si to dala spraviť pretože ťa milujem."
"Nie. Isto to nie je preto. "
"Neveríš mi?"
"Nie!"
"Aké číslo má tvoja motorka?"
"145."
"Nie, ja mám na mysli tú na ktoréj si ma naučil jazdiť."
"193."
"Presne. Pozri sa na číslo na motorke ktorú mám vytetovanú."
Odtiahla som sa od neho, aby si to mohol prezrieť.
"Počkať toto nie je možné. Na tej motorke pri čísle sa nachádzajú aj dve písmenká také malé, ale ani ich už veľmi nevidno. Ako to že ich máš aj ty?"
"SV?"
"Áno."
"Sebastián vietor. "
"Ako to vieš?"
"Povedal si mi to."
"Nepamätám sa na to, že by som ti to  niekedy povedal."
"Keď sme spolu umývali motorky a ja som drhla číslo, aby ho bolo pekne vidieť. Vtedy som si všimla že vedľa sú vyrité tie dve písmenká."
"Áno, áno už viem. "
"Tak vidíš?"
"Ty si pamätáš aj takú drobnosť?"
"Pre teba je to drobnosť, no pre mňa je to niečo? A ja si pamätám všetko čo je spojené s tebou."
"Ach. Ako môžem chcieť od teba aby si zabudla na to čo som spravil, ak si pamätáš ešte aj toto."
"Prestaň."
Otočila som sa k nemu tvárov, aby som na neho videla. Lenže on mal sklonenú hlavu a bolo na ňom vidieť že sa trápil kvôli tomu čo spravil. Dotkla som sa rukou jeho bradi a potlačila mu tvár smerom nahor aby som sa mohla dívať do jeho očí.
Keď sa mi konečne pozrel do očí prehovorila som.
"Chcem aby si sa stále na mňa takto pozeral. Chcem aby si sa mi stále pozeral do očí, pretože vtedy viem že je to skutočne. Chcem aby si sa mi díval do očí, pretože vtedy keď sa na teba pozerám vidím v ních nás. Niečo v čo som ani nedúfala, že sa ešte niekedy stane. "
"Moja kráska. Moja milovaná."
"Stačilo už."
"Poď sem a okamžite."
"Nie."
"Zahrávaš sa so mnou?"
"Nie. "
"Okamžite poď sem.";
Nárokom som si od neho odsadla na druhý koniec vírivky, aby som ho troška vyorovokovala. Oprela som sa chrbtom o stenu vírivky a preplietla som si nohy s tymi jeho.
"O čo sa snažíš Ema?"
"O nič. Je mi takto lepšie."
"Ale mne nie. Okamžite poď sem. "
Nemám ani ponatia kde sa vo mne odrazu vzala toľká odvaha, ale vzala sa. Vyplietla som si nohy a hodila sa na druhú stranu kde bol on. Jednou rukou som ho objala okolo krku a druhú som mu pritlačila na srdce. A začala sa pomalým nenávistím temtom približovať peramy k tým jeho. Keď som dosiahla bod v ktorom som mala chuť zutekať ostala som stáť ako zamrznutá socha. Znova som sa začala hanbiť. Zakamuflovať to jedným jemním bozkom a opretím si čela o to jeho bolo zbytočné. Vedel že som chcepa zdubkať najradšej na druhú stranu sveta. Tak veľmi som sa v téj chvíľi hanbila.
"Prečo?"
"Čo prečo?"
"Krásavica moja. Ja viem čo si chcela spraviť. Ver mi poznám toto správanie a konanie lepšie ako ty."
"Čo tým myslíš?"
"Prečo si prestala?"
"Ty vieš prečo."
"Znova sa ma bojíš? Alebo sa hanbíš?"
"Kúsok z jedného a väčší kúsok z druhého."
"To je v poriadku. To prejde. Uvidíš, jedného dňa sa ani nenazdáš a moje telo bude celé zmapované tvojími rukamy."
"Možno."
"Tak to bude. Budeš vidieť. Ja viem že by si veľmi chcela, ale teraz to nejde."
"Ja mám skôr strach že spravím niečo čo pokašlem a tebe sa to nebude páčiť."
"O toto ide?"
"Viac menéj áno."
"Ak ide len o toto, tak sa báť nemusíš. Keď budeš chcieť budem ťa viesť."
"Viesť ma?"
"Áno. Budem ťa viesť. Ale ešte nie teraz. Nie je nato vhodná chvíľa."
"Prečo?"
"Pretože nie je."
"Tak mi to ukáž."
"Nemôžem. Ešte nie!"
"Ale ja chcem."
"Tvoje telo je pre mňa ešte zakázané."
"Ako mi potom chceš v tom pomôcť?"
"Ukážem ty ako sa vidať na prieskum, ale nie teraz. "
"Ale áno. Sprav to. Ukáž mi to."
"Nemôžem kráska."
"Prečo?"
"Pretože sa nechcem unáhliť a spraviť niečo čo sa ty nebude páčiť. Nechcem sa ťa dotýkať kým nie si na to pripravená. Nemôžem to spraviť."
"Ak mi to nechceš ukázať tak ma veď slovami. "
"Ešte nie si na to pripravená."
"Skús to. "
"Naozaj chceš aby som ťa viedol slovami? Čo za tým hľadáš?"
"Nič za tým nehľadám. Len proste to chcem skúsiť. Ako inak sa to mám naučiť?"
"Tieto veci sa uciť nemusíš. To pôjde samo. Ak nastane tá správna chvíľa, pôjde to samo."
"Ale skúsiť to môžeme či?"
"Neviem či by to bolo správne."
"A prečo nie?"
"Proste preto."
"Povedz mi prečo a dám ty s tým pokoj."
"Vieš. Nejde ani tak o teba, ale skôr o to že ak by sme s tým začali bolo by veľmi ťažké prestať pre mňa. Moje telo túži po tom tvojom. Túžim spoznať každý jeden centimeter tvôjho tela. Tým myslím naozaj každý. Ale bojím sa že by som nedokázal odolať a niečo by som pokašlal. "
"Takže nejde o mňa, ale o teba."
"Áno. Ak by som sa nedokázal udržať možno by som spravil niečo čo by sa ty nepáčilo. A to nechcem."
"A čo ak by si spravil niečo čo by sa mi naopak zasa páčilo?"
"To nemôžeš vedieť."
"Ale ani ty pokiaľ to neskúsime."
"Ema krásavica moja. Budeme mať kopu času nato to zistiť."
"Mali by sme začať to zistovať teraz, aby nebolo pozde potom."
"Naozaj to chceš?"
"Áno."
"Ale ak ty to bude nepríjemné povieš dosť dobre?"
"Rozumiem."