Srdce alebo rozum!

45. Kapitola

Je pol druhéj ráno a ju stále nikde nieje. Zbláznim sa. Kam zasa odišla? "Stále odo nňa len uteká."
"A čuduješ sa? Keď sa od začiatku k néj správaš ako debil?"
"Nevieš o čom rozprávaš Adam."
"Neviem čo rozprávam? Počkaj nechaj ma zamyslieť sa. Od kedy sem prišla zažila s tebou viac zlého ako dobrého. Tak sa prosím ťa nečuduj že stále od teba len uteká."
"Adam buď ticho. Mlč, nemáš ani páru o tom čo sa medzi nami stalo. Nemáš! Tak buď prosím ťa ticho."
"Sebasián stačí. Čo si jéj zasa viviedol?"
"Nie."
Otočil som sa a odišiel som z kuchyňe do obývačky. Sadol som si pred krb a pozoroval oheň v ňom.
Kde sakra si kráska? Kde? Kde ťa mám hľadať? Znova si si všetko zle vysvetlila. Ty si ani nemala poňatia toho ako veľmi by som si to prial, ale pre tvoje dobro som to nespravil. A ty? Ty si ušla. Znova si ušla.
"Sebastián?"
"Teraz nie Lajla. Naozaj nie."
"Sebi vrátil sa Marco."
"No a?"
Otočil som hlavu ku dverám a zvadal som tam stáť Marca a Rebeku. Tak toto nemôže myslieť vážne.
"A ty tu čo robíš?"
"Sebastián upokoj sa. Prišla so mnou."
"Ja som úplne pokojný. Len sa pýtam čo tu chce. "
"Sebastian mohol by si sa ukľudniť? Ja som neprišla robiť zlú krv. Dostala som pozvanie od Marca." Prehovorila Rebeka a podišla bližšie ku mne. S vystretou rukou.
"Dodatočne ty želám všetko najlepšie."
Ruku som jéj síce nepodal ale aspoň som zdvorilo poďakoval.
"Našiel som Emu. Sebastián?" Vrútil sa do obývačky Adam.
"Ty? Čo tu robíš?"
"Čo sa tak všetci hneváte že som tu?"
"A ty si hádam zabudla?" Okríkol som Rebeku.
"Sebastián ukľudni sa a poď so mnou. Ema. Ona je hore v izbe."
Prehovoril na mňa Adam a stiahol ma stranou.
"Sebastián?"
"Čo chceš Rebeka? Padaj odtiaľto."
"Sebastián, ale ona je tu so mnou. My. Teda ja a ona. "
"Čo Marco? Ste spolu? Myslíš si že to nevidím? Ty si totiž totálne slepí. Sám dobre vieš že tu nie je kvôli tebe."
"Zmenila sa."
"Zmenila sa? A kedy? Ona sa nikdy nezmení. Stále bude rovnaká."
"Môžte prestať hovoriť o mne ako keby som tu nebola?" Ozvala sa.
"Veď ani nie si." Zahriakol som ju.
"Nechcem ju tu Marco. A ty si to konečne uvedom."
Rebeka ráznim krokom vykročila ku mne. Chytila sa môjho pleca a zašepkala.
"Tá Ema. To je ďalšia baba na tvojom zozname? Dlho to nepotrvá. Postarám sa o to. Ty si len a len môj."
Sotil som do nej až odletela k Marcovi.
"Nič o tom nevieš. Tak čuš. A ty Marco ako si ju sem doniesol tak ju aj odnes. Je to len špinavá handra ktorá sa s tebou hrá."
Otočil som sa a odišiel hore schodami.
Vošiel som do izby k Eme ktorá ležala na posteli schúlená do malého klbka a spokojne spala.
Kľakól som si vedľa néj a pohladkal ju po tvári. Ešte aj počas spánku musela cítiť že som to ja pretože sa sladko usmiala.
"Kráska moja. Prídem hneď k tebe len vyrieším situáciu čo nastala dole."
"Nikam nechoď a zostaň so mnou."
"Hneď som zpäť."
"Prepáč mi to prosím. Chovala som sa hlúpo."
"Nie nechovala. Ja som sa hlúpo vyjadril."
"Poď ku mne."
"Hneď prídem."
"Vykašli sa nato a poď ku mne."
"Dobre kráska ako chceš."
"Čo sa stalo dole?"
"Vrátil sa Marco. No doviedol aj dievča."
"Vážne? On si niekoho našiel?"
"Skôr si myslím že ona si našla jeho. Je to totiž Rebeka."
"Rebeka? Tvoja Rebeka?"
"Nie je moja Ema. Ale v podstate áno bola moja."
"A záleží na tom?"
"Áno záleží, pretože ona ešte neprekúsla to že som ju nechal. "
"Tým chceš povedať čo?"
"Len to že tu nemá čo robiť. Mala by si sa pripraviť na nepríjemné situácie spojené s ňou. "
"Ako to myslíš?"
"No pred chvíľou mi povedala že ak ty si moja baba teraz tak to dlho nevydrží. Pretože som jéj."
"A si?"
"Nie som. Som len a len tvôj."
"Tak potom nemáme čo riešiť. Nech urobí čokoľvek je mi to jedno. Záleží mi len na tom že si môj."
"Som tvôj a aj budem."
"Milujem ťa. A prepáč mi to."
"Porozprávame sa o tom zajtra dobre?"
"Súhlasím."
"Teraz spi kráska."
"Ale budeš tu však?"
"Áno budem tu."
Budem tu s tebou kým nezaspíš potom pôjdem vyriešiť tú kravu. Ale opak bol pravdou. Zaspal som pri nej a ani som netušil ako. Zobudil som sa až nato že som mal pocit akoby sa niekto na mňa pozeral. A nemýlil som sa. Keď som otvoril oči videl som siluletu postavi ktorá sa na mňa pozerá. Onedlho sa postava vidala smerom ku mne a nahla sa nado mňa.
"Čakám ťa vonku." Vtedy som si bol už vedomí toho že je to Rebeka.
Pomali som sa postavil z postele aby som nezobudil Emu a šiel za ňou.
Stála medzi dverami ktoré viedli na terasu. Podišiel som bližšie k néj a hovoril potichu.
"Čo chceš?"
"Teba predsa."
"Ale mi dvaja sme spolu skončili."
"Podľa teba. Ale medzi nami sa to neskončí kým ja nepoviem. "
"Ale ja som to už ukončil. Nemáme spolu už nič."
"Je to kvôli nej?"
"Kvôli komu?"
"Tej chudere s ktorou si tak pokojne spal v posteli."
"Do toho ťa nič nie je. A neželám si aby si sa tak o néj vyjadrovala.."
"Takže je to kvôli néj."
"Ty jéj nesiahaš ani po členky zlatá moja."
"Som tvoja to máš pravdu. Ja tomu chápem, ale mal by si to pochopiť už aj ty že ty si môj a ja tvoja. Patríme k sebe. A tá chudera je len ďalšia v poradí čo ťa ochvíľu omrzí."
"Posledný krát ty hovorím prestaň ju tak nazývať. Ty nemáš o ničom ani poňatia. Tak prestaň."
Podišla bližšie ku mne a jemne sa dotkla mojích pier. Zvrtól som hlavu preč od néj aby to nerobila. Schytila mi hlavu do dlaní a nasilu ju otočila k sebe. Pozerala mi rovno do očí.
"To čo nimi dokážeš sa nedá nebudnúť tak ako nikdy nezabudnem nato čo dokážeš s týmto." Pohladkala cez tepláky moje prirodzenie.
"Prestaň. Nedotýkaj sa ma."
"Zabráň mi v tom."
"Vieš že nie som násilak a ženy nebijem. Hoci ty by si si zaslúžila pár faciek."
"Ja ich znesiem, ale len v prípade že ma s tvojím fešákom privedieš do extázi."
"Ty si vôbec normálna? Ja ťa nechcem. Ja sa ťa nechcem ani dotýkať."
"Ako ma nemôžeš chcieť keď ty a ja patríme k sebe? Nebolo by od veci ak by si to konečne prijal."
"Ja nemusím nič prijať. Pretože toto všetko je výplodom tvojéj fantázie. Alebo fantaz magory? Spamätaj sa už konečne."
"Spamätám sa ak ma svojím fešakom privedieš k rozumu. Tak sa už toľko nebráň. Nemyslím si že tá tvoja šlapka ty dokáže dať to čo ja."
"Máš pravdu nedokáže."
"Tak načo čakáš? Pretiahni ma."
"Ona mi toho dala a stále dáva viac ako si my dala ty. Ty? V čom si dobrá? V ničom. Nedokážeš milovať a ani sex s tebou nie je boh vie čo."
"Milovať? A ty to dokážeš? Dokážeš ju milovať? "
"Nič ťa do toho nie je. Ale áno milujem ju."
"A dokedy? Do kým si s ňou neužiješ?"
"Si hlúpa. Naozaj hlúpa. Ani na chvíľu ťa nenapadlo že ju naozaj milujem? Prekvapenie. Milujem ju. A aj ju budem milovať. A ty to nezmeníš."
Otočil som sa na päte a odišiel som za svojou jedinou. Keď som vošiel do vnútra izby Ema stála za dverami.