Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

14. hey dad.

(odporúčam si pustiť -->)

Nohy ma niesli pomedzi rôzne izby istiace zamrežovanými dverami. V rukách som kŕčovito zvierala malý balíček s vianočným darčekom. Necítila som sa práve najlepšie na tomto mieste. Zovšadiaľ vyžarovala temnota, bolesť a jasne som mohla počuť tiché zvlyky nesúce sa celou budovou. Očami som prechádzala po menovkách pri každej jednej miestnosti až som natrafila na tie správne. Bundu som si od nervov pritisla silnejšie k mrznúcemu telu. Nechala som ruku prekĺznuť pomedzi chladné kovové tyče pripevnené k tmavému drevu. Články prstov pravej ruky sa silno odrazili od materiálu naspäť. Po chvíli z dverí vyšiel vysoký muž s bielym rúškom okolo úst a okuliarmi zasadenými do nosa. Akonáhle zbadal moju vystrašenú tvár obmotal okolo môjho ramena jeho dlaň a viedol ma preč z tmavej chodby. 

"Počkajte tu, hneď som pri vás." Posadil ma na jednu z mnohých čiernych taburetiek v miestnosti. Okolo mňa bolo kopec rodinných príslušníkov s ich postihnutým členom. Smiali sa spolu, uisťovali sa, že majú všetko, čo potrebujú alebo len tak nezáväzne konverzovali. Kútikom oka som zaznamenala dvojicu mužov stojacu opodiaľ dávajúc pozor na všetkých prítomných. 

"Slečna Carter," ozval sa blízko mňa hlboký hlas. Hlavu som okamžite zvrtla k prichádzajúcim krokom, no len čo som uvidela čo ku mne prichádza, zmeravela som na mieste. Do očí sa mi natlačili slzy, ktoré jedna po druhej opúšťali pohodlie ich továrne. Dlaňou som sa natiahla za zvráskavenou, trasúcou sa rukou v jeho lone. Len čo som sa jej dotkla, zdvihla som hlavu k doktorovi, ktorý ho priviezol a s kývnutím hlavou mu venovala tiché ďakujem. Smutne sa na mňa usmial predtým, než nás nechal samých. 

"Emma, si to ty?" otcove oči roztrasene behali po mojej tvári. Vankúšikmi prstov nesmelo prešiel od môjho ucha po mojej sánke až k brade. Vypustila som zo seba roztrasené povzdych. 

"Nie, oci. To som ja Cassidy," usmiala som sa. Cítila som ako ma pri srdci silno pichlo od bolesti. Zmätene sa sklenenými očami poobzeral okolo seba, akoby som tam vôbec nesedela pred ním. 

"Emmy, prečo máš taký zvláštny hlas? Deje sa s tebou niečo?" natočil hlavu do ľavej strany, akoby tam niekoho videl, no prsty nechal položené pod mojou bradou. Z očí sa mi vykotúľalo niekoľko sĺz navyše. Pomaly stiekli až k jeho prstom, na ktorých sa rozplynuli akoby tu nikdy neboli. "A prečo plačeš?"

"Nepamätáš si kto som?" šepla som prežúvajúc si spodnú peru. Očami sa vrátil naspäť k mojim. Na malý moment to vyzeralo, že si spomenul, no nakoniec zavrtel hlavou. 

"Moja žena, Emma. Prečo so mnou hovoríš ako s bláznom? Hádam si pamätám, kto mi oznámil, že čakáme dieťa len pár dní dozadu. Ako sa mu inak vodí? Dúfam, že poriadne rastie a ty pravidelne ješ. Nechceme predsa, aby sa dieťatko narodilo choré, však? Ešte stále tomu nedokážem uveriť," vydýchol blažene. Nevie kto som. Nechcel si ma zapamätať, tak jednoducho vyhodil svoje spomienky na mňa z hlavy. 

"Nie, nechcem," zavrtela som hlavou ťažkopádne. Spoza chrbta som vytiahla balíček previazaný červenou stužkou a položila mu ho do lona, predtým ako som vstala z miesta. Nedokázala som sedieť vedľa neho, keď som zistila, že na mňa nemá ani jednu jedinú spomienku. Alkohol a drogy ho zobrali natoľko, že nevie, že splodil dieťa, ktoré pred ním stojí. Nepamätá si ani na maminu smrť, ani na moje prvé ľúbim ťa adresované jemu, ani na druhé dieťa, ktoré neprišlo. 

"Ty už ideš? Veď si teraz prišla," potiahol ma za zápästie naspäť dole, no nebol natoľko silný, aby ma dokázal prinútiť sadnúť si nazad. Voľnou rukou som mávla na jedného doktora postávajúceho len tak obďaleč, ktorý istotne čakal na niekoho kto ho bude potrebovať. Podišiel ku mne a silne mi stlačil ruku. 

"Je mi to ľúto," povedal dosť nahlas na to, aby ho otec začul. Nechápavo k nám natočil tvár a zamračil sa. 

"Čo vám je ľúto?" Miesto odpovede som sa sklonila k nemu, pobozkala ho na líce skôr, ako som mu do ucha zašepkala tiché veselé vianoce. Potom som sa narovnala a poďakovala sa doktorovi, ktorý ho odnášal. Sledovala som, ako na vozíku tlačí preč odo mňa jediný pozostatok z mojej rodiny. Tuším, že som práve prišla aj oňho. 

-

"Ako sa má otec?" objal ma Luke pri vchode do kuchyne. Kútiky úst sa mi drobne natočili do malého úsmevu, no bolo nad slnko jasné, že mi je do plaču. I on to spozoroval jednoducho spozoroval. "Čo sa stalo?" znovu si ma pritiahol na telo a tuho ma stlačil, aby som sa nedokázala dostať od neho preč. Ani som to nemala v úmysloch. Miesto toho som paže obmotala okolo jeho trupu a tvár si zaborila hlboko do hrude. Z hrdla mi unikol dáviaci sa ston, neschopná chytiť dych.

"On ma- on ma-" trasľavo som vtiahla spodnú peru medzi zuby, "on ma nespoznal." Zacítila som, ako sa Luke zahmýril na mieste. 

"Akože nespoznal? Nevedel tvoje meno alebo?" odtiahol sa odo mňa natoľko, aby mi mohol palcom zotrieť tečúce slzy. Zavrtela som hlavou. 

"Myslel si, že som mama. Pýtal sa ma či som pravidelne jedla a ako sa darí dieťatku vo mne." Spodná pera sa mi začala znovu nekontroľovane triasť pod náporom vzlykov, ktoré som mala chuť vypustiť von z tela. 

"On nevie, že-" prerušila som ho kývnutím hlavy. 

"Nevie o mojej existencii. Nepamätá si to. Má pocit, že je mama stále nažive. Nikdy som nepomyslela na to, že by môj vlastný otec nevedel kto som." Luke spravil jedinú vec, ktorú mohol v tej danej chvíli. Opäť si ma pritisol na telo a začal klásť ukľudňujúce bozky na vrch mojej hlavy. 

"Som tu pre teba, kedykoľvek. On si spomenie, uvidíš." Dlaňou ma pomaly hladil po chrbáte. Mierne som sa zrelaxovala v jeho objatí práve v momente, keď našu malú chvíľu prerušil prvý zákazník. Či som chcela alebo nie, musela som sa odtrhnúť z pohodlných paží oblapujúcich moje telo a dať sa do práce. 

-

"On si spomenie, uvidíš. Nabudúce, keď tam prídeš už hneď bude vedieť kto si. Neber si to tak k srdcu, práve sa dostáva zo všetkých sračiek. Zaberie mu to trochu času," snažil sa ma upokojiť Michael sediaci za pultom. Ani neviem, kedy si tam sadol a ako sme sa dali do reči, no a už vôbec nie, kedy som mu vyklopila zážitok s otcom. "No tak Cassi, musíš to zobrať pozitívne. Snaží sa dostať sa z toho," z očí mi ako na povel vypadla jedna horká slza. V okamihu, keď to Mikey zbadal vystrelil z miesta a hlava-nehlava sa natlačil ku mne za bar. Pritúlil si ma k hrudi, kým sa mierne začal húpať. Všetci sa ma celý deň snažili rozveseliť, priviesť na iné myšlienky, no nikomu sa to nedarilo. Bola som im nesmierne vďačná za každé objatie, pohladenie a milé slová, ale napriek tomu jediné, čo som chcela bolo schovať sa pod periny a už nikdy stadiaľ nevyliezť. 

"Musíš byť silná. Nielen pre seba, ale aj preňho. A my pri tebe budeme stále stáť, rozumieš? Nezleží na tom, čo sa bude diať." Šepkal mi do ucha. Postavila som sa na špičky a perami napadla jeho líce jemne pokryté strniskom. 

"Ďakujem. Ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená."

-

hai sweethearts, 
som tu s updateom, na ktorý som celkom pyšná. ak mienite čítať walls naďalej, tak si túto časť prosím dobre zapamätajte. Bude mať čo dočinenia s vyvíjajúcou sa situáciou. prepáčte, že tam dnes nebol Ashton, ale nemôžem ho napchať všade. On príde, nebojte sa. 
Ďalšiu časť napíšem, čo najskôr to pôjde, takže sa nemusíte vôbec obávať, že by som to nechala iba tak. ďakujem za každý vote, komentár a zhliadnutie. tešíte ma tým neskutočne. A VY GHOST READERS BY STE SA MOHLI TROŠKU ZAPOJIŤ DO DEBATY SO MNOU. lebo na časti býva cez 80reads a nikto sa neozýva. nevadí, môžte mi to nejak vynahradiť ešte máme kopu času. 
Opäť som sa rozhodla venovávať časti /tí čo čítali bnm vedia o čom meliem/. každú časť niekomu venujem už odteraz, pretože minule som nestihla všetkým a potom som si to vyčítala. Tak hádam tu to dám. Zatiaľ vás nieje až tak veľa, aby sa vám neušlo aspoň jedno venovanie.
luv ya, seeya later xxxxx