Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

27. Hangman

an: song na vrchu je povinný. bez toho to znie ako crap.:) /gramatické chyby, viete čo s nimi:)/xx

Rukou odstraňujem prach z povrchu čierneho, saténového rúcha obmotaného okolo mojich pliec. Krúžky vzduchu vypusteného z úst sa vytrácajú do noci prichádzajúcej do priestoru medzi štyrmi stenami. Kedysi živé, rudé ruže berú na seba farbu oblohy, hlávky skláňajú ku sklom pokrytej dlážke, kým sa z nich vytráca i ten posledný entuziazmus, čo v sebe skrývali. Biele telá berú čierne, vychudnuté ruky k nim pod rovnako zafarbenú zem. Svet sa stráca, nenachádza nádej, nevládze prežiť.

Posledné slová sestričky na oddelení, kde mal dočasný pobyt môj otec sa mi neustále ozývajú v mysli ako stará pokazená páska. Slzy padajúce na pokrčený, krvou poliaty papier v trasľavých rukách, nachádzajú útechu splynúť s ním v jedno. Štyri postavy pevne ťahajúce moje nevládne telo smerom von. Hlava klesá, človek sa vzdáva, podvedomie bojuje neporaziteľný boj.

Zoberiem si ich po jednom tak, ako som ti to prisľúbil.

-

"Cassidy," cudzia paža sa pokladá na spadnuté ramená, "sme tu s tebou," vyschnuté pery nechávajú odtlačok na triešťacom sa spánku. Nechávam sa pritiahnuť na mohutnú hruď padajúcu v rýchlych intervaloch hore a dolu. Slané kvapôčky vody sa formujú v očiach človeka, ktorý ma zranil a teraz sa to snaží napraviť jednoduchými gestami. Zalepiť diery po mučivej správe priesvitnou lepiacou páskou, aby ju neskôr mohol roztrhnúť na polovice, nech sa srdce nasaje všetkého zla, čo prúdi v organizme. Bez rozmýšľania nad predošlými okolnosťami zatínam nechty do šedého trička, ponáram tvár do priehlbiny v krku a nechávam veci plynúť popri mne, kým nekontrolovane smrkám do bavlny. Nieje s čím bojovať, nieje nad čím rozmýšľať, nieje dôvod prečo existovať.

-

"Niekedy premýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby sa jedného krásneho dňa stratím naveky," usmiala som sa nepríčetne na vysokého chlapca s havraními vlasmi stojacimi do strán. Sedel predo mnou vo flanelovej košeli o niekoľko čísel väčšej ako bol on sám, unavený po niekoľkých hodinách strávených v jednej miestnosti s hromadou depresívnych rečí, no predsa len dobrým hereckým výkonom, že ho to všetko zaujíma. Cítila som sa ako blázon. Každé štyri hodiny si ku mne prišiel sadnúť iný z trojice chalanov, nečinne sa prizeral čiernej farbe rozotrenej po celej ploche bieleho náčrtníka zatiaľ, čo sa snažil otvoriť oči otvorené pri tichom hlase vychádzajúceho z môjho hrdla. "Presne tak ako otec. Napíšem list, v ktorom obviním každého človeka, ktorý ma chcel priviesť nazad k dobrým chodníčkom, spletiem si lano z oblečenia a obesím sa v priebehu dvoch sekúnd, čo nie som pod dohľadom. Aké jednoduché by to bolo? Len tak odísť do prázdna, vdychovať vôňu nebies alebo naopak uhlíky z pekiel, prepadať sa alebo stúpať, lietať alebo topiť sa." Úsmev sa mi rozšíril po mojich slovách odtŕhajúc oči od pokresleného plátna v náručí. Zniem psycho, ale kto povedal, že jediný psychoľudia nie sú tí pravovidiaci ľudia? Nevidia slnko - vidia mesiac, nevidia kvety - vidia hlinu, necítia koláče - cítia pot. Pod povrchom hľadajú bolesť.

"Cassie, mala by si si ísť ľahnúť," ozval sa neisto zachrípnutým hlasom, "nespala si tri dni. Budeš sa po tom cítiť oveľa lepšie, uvidíš." Natiahol ku mne ruku, jemne hladiac moje chladné líce skôr, než prstami obkľúčil vychudnutú pažu.

"Čo je to spánok? Zamkneme sa v hlave plnej fantázie, nechávame telo odpočinúť, dúfame v nový začiatok, keď otvoríme oči. Nič z toho sa nestane. Miesto snov vidím tmu, cítim bolesť a vdychujem čiastočky spráchnivených kostí. Chlad obklopuje moje nahé telo pohodené na dlážke," pohľadom zapichnutá v jednom bode sa mi z očí spustili prvé slzy, "i keď dúfam v obrad, dúfam, že ma tmavé postavy konečne zabijú, dúfam, že ma príde s náručou otvorenou pozdraviť pani smrtka, nedeje sa to. Ráno opäť otvorím oči do prenikavého slnka, teplo zohreje trasúce sa telo, kvapky potu odtečú sprchovým odkvapom zatiaľ, čo sa svaly pripravia na novú hru. Na čo to je dobré, Calum? Aby sme zabudli? Ale čo máme zabudnúť? Bolesť? Nie, ľudí, seba, veci okolo nás. Chceme zmiznúť, rozplynúť sa, no zatlačíme to do úzadia. Podsunieme to myšlienkam, ktoré to využijú a večer, keď si sami ľahneme do rozhádzanej mäkkej postele sa nám prihovárajú. Vysmievajú, lákajú, volajú, vyvolávajú zmiešané pocity, nie je tak?" Posledné vety som len šepkala uväznená medzi tvrdými pažami môjho spoločníka. Nemohla som povedať, že by neplakal. Jasne som cítila vodu kĺžucu v tenkých prameňoch po mojom odhalenom chrbte skôr, než som trasľavo zdvihla obe ruky a pritlačila si jeho telo o moje. Nebola som si istá, prečo ten človek plače. Predsa som mu hovorila iba fakty, veci čo sa vnútri mňa dejú každú stoninu môjho bytia, myšlienky, ktoré sa potrebovali dostať na povrch zemský skrze mňa.