Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

8. Story of one guitar

Ležali sme jeden cez druhého nevediac, ktorá končatina je naša. Vypratali sme takmer polovicu podkrovia s neustávajúcim smiechom, no doľahla na nás únava. Nieje to dvakrát sranda nosiť ťažké krabice z miesta na miesto, drhnúť pohlahu i skrine, prehrabávať sa v starých veciach a popritom mať kŕče od smiechu. Ashton sa hral s koncami mojich vlasov, zatiaľ čo som mu ležala na hrudníku so zatvorenými očami. Nerozprávali sme sa. Okolo nás panovalo kompletné ticho, ktoré mi však vôbec neprekážalo. 

"Mali by sme to ísť dokončiť skôr ako zapadne slnko." prehovoril potichu, no nepohol sa ani o centimeter.

"Uhm."

"Nechcela si to náhodou ešte dnes poroznášať?"

"Uh-huh." krásne veľavravné odpovede. Bola som taká imobilná, že som ani perami nedokázala poriadne hýbať nieto ešte niečo povedať. Ashton mi nadvihol hlavu, položil ju na dlážku a niekde odkráčal. Ani som sa neobťažovala pozrieť sa kam. 

"To je tvoja?" ozvalo sa ani nie desať krokov odo mňa. Týmto som bola prinútená odlepiť od seba očné viečka. V ruke držal starú gitaru, z ktorej trčalo pár strún a nežne ju oprašoval. V tom okamžiku som sa posadila rovne až sa mi hlava zatočila. 

"Našiel si pradedovu gitaru." zazubila som sa. Pradedo bol jediný človek na tejto planéte, ktorý mi kompletne rozumel. I keď mal už dávno po devädesiatke, aj tak sa so mnou na záhrade hral na naháňačku či už schovávačku. Niekedy ma zas učil hrať šach, žolíka a všetky hazardné hry, aké ho napadli. No nikto tu neostáva naveky. Niekoľko dní pred mojimi desiatimi narodeninami odišiel z tohto sveta. Na smrtelnej posteli dokonca žartoval, že nás bude chodievať strašiť, no nech sa ho toľko nebojíme. 

"Povedz mi niečo o ňom," vyzval ma sadajúc si na rozpadávajúcu stoličku, kým sa snažil priviesť hudobný nástroj naspäť k životu. 

"Pradedo bol môj obľúbený člen rodiny. Všetci mi hovoria, že som správaním presne jeho kópia. Sarkastická, ironická, tvrdohlavá a najmä vynaliezavá. Okrem tej tvrdohlavosti som na sebe nespozorovala nič, no ak to tvrdia," mykla som plecami. Ashton ku mne na moment zdvihol hlavu s úsmevom. 

"Podľa tvojho opisu musím súhlasiť s okolím," brnkol po strune a ďalej pokračoval v ladení. 

"Tú gitaru si kúpil na jeho výlete do Mexika. Nemohol sa na ňu prestať pozerať aj keď vôbec nevedel hrať. Proste vošiel do obchodu, zaplatil ju a zvyšok jeho dovolenky presedel na hoteli snažiac sa vybrnkať aspoň nejakú melódiu," usmiala som sa. "O niekoľko rokov neskôr už dokázal zahrať piesne podľa sluchu. Na to zbalil moju prababku. Vravel, že to bol ten kľúčový bod, aby si ho zobrala. Chodieval jej pod okno spievať serenády v nočných hodinách, potom k nej vyliezol do izby a ráno sa stadiaľ vyparil." 

"To znie romanticky." zachichotal sa z opačnej strany. Prikývla som hlavou. 

"Keď sa im narodil môj dedko, daroval mu ju. Už od malého malička sedel pradedovi na kolenách s obrovskou gitarou v rukách a učil sa základné akordy. Tak isto ako jeho otec zbalil moju babičku práve na jeho nočné vyspevovania. Ľudia v mojej rodine boli otrasne romantický. Určite ich ovplyvnil Shakespeare," skrčila som nos so smiechom.

"A tebe by sa nepáčilo, keby by ti nejaký muž v noci prišiel vyhrávať pod okno?" zdvihol obočie ukazujúc mi jeho hlboké jamky. Prevrátila som očami. 

"Zrejme by som ho nepočula, ale pokúsiť by sa o to mohol." zachichotala som sa. Ashton sa ku mne na krátko pridal predtým, ako mi pokynul, nech pokračujem vo svojom rozprávaní. Sadla som si do tureckého sedu a natočila som sa telom viac k nemu predtým, než som znovu spustila.