Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

24. Transmission.

Štyrmi chladnými stenami obkľúčená s návalom pocitov v hrudníku tlačiacimi na všetky moje rebrá. Obzerám sa okolo seba či nieje cesta úniku z tohto sveta, kde sa mi na jednej strane premietávajú noci strávené pri ňom v náručí. Bezpečie zachvacujúce každý jeden živý orgán, keď cítim dych narážajúci do pokožky. Rukami obtočený okolo môjho pása v tichosti ševelí mi do vlasov uspávanku. Pokojnú, tichú, akoby ma nebol nikdy chcel opustiť. Uväznená jeho hmkaním zavieram oči v nádeji spánku. Možno, ak zaspím teraz nebudem mať potrebu sa postaviť a odkráčať smerom k vani, pri ktorej nás čaká ten známy ostrý predmet. Ešte raz sa pomrvím, nechám svoj chrbát splynúť s jeho hrudníkom ako skladačky skôr, ako sa všetko okolo mňa rozplýva do prázdnoty, v ktorej sa nachádzam. Na moment nastáva kompletná hluchá zóna predtým, než sa napätie od obrazu predo mnou v tele burcuje. Splývam s ním, nebojím sa a dokonca mi neprekáža, že sme na tvrdej zemi. Dôležité je, že ma drží v náručí. Nepúšťa ma, neopúšťa, ale zapadá do mňa ako najviac sa mu to darí. Snaží sa prísť na bod, v ktorom sa mu zviniem do klbôčka a ústa mi nebudú vydávať hluché hlásky. Nájde ho skôr či neskôr, kým mu na perách hrá hrdinský úsmev s očami pripútanými na bezmocnosť v tvare človeka hneď pod ním. Vidno ako si užíva každý jeden príval emócie, ktorej sa mu dostáva požehnane. No o malú chvíľu sa opäť obraz rozmaže až sa nakoniec zosype na vyleštenú podlahu v podobe popola. Podídem k nemu skôr, než si do rúk naberiem hŕstku a vyfúknem ju do vzduchu v snahe prinavrátiť spomienku naspäť. Srdce mi búcha čoraz hlanejšie akonáhle sa začne stavať nový obrazec. Zo sivého prášku na zemi vstávajú postavy v objatí, ktoré si vyžaduje ich telesný kontakt. Žena plače, no nie tichým smrkaním, doslova kričí o pomoc. A muž stojí s rukou na jej vlasoch tváriac sa zaujato do celej situácie. Šepká jej do ucha tiché slová, čo nemôžem počuť, pretože nie sú v mojom jazyku. Rozprávajú inou rečou, tak, aby nikto nemohol rozoznať tému ich konverzácie. Odrazu sa z nich stane jedna osoba. Žena. Vyššia, silnejšia a mohutnejším hlasom opakuje posledné jej slová: Odíď z môjho života.

Precitla som, vrátila som sa nazad z mojej hlavy iba preto, aby som sa našla vo vani napustenej vodou. No nie som nahá ani si nepamätám, že by som sa sem snažila dostať. Plne oblečená nechávam na svoje telo dopadať chladné kvapky vody. Zrazu si prestávam cítiť nohy, neviem nimi pohnúť, a keď sa na moment pozriem do zrkadla, zazriem ju. Ženu, ktorá jačala v mojej mysli. Biela sťa stena, červené oči a modré trásuce sa pery volajúce o pomoc. Toto nie som ja, to sú oni.

-

aby sme si rozumeli prečo je toto, tak neuveriteľne krátke a mätúce. 
jedná sa o to, že som sa rozhodla túto story jednoducho predeliť na dve časti. aby to bolo menej mätúce ako to teraz je, tak vám aj poviem prečo. Pretože v prvej časti tejto "knihy" sa Ashton a Cassidy oťukávali, riešili jej problémy iba tak okrajovo, no teraz som sa rozhodla to rozviesť, pretože mám pocit, že nakonci by ste neporozumeli prečo sa to všetko takto vyvinulo a zomlelo. alright? (teraz som vám dala menšieho spoilera, ale hádam ste si z toho nič nevyvodili.)
takže basically, ak nemáte radi depresiu alebo iné zvrátené myšlienky, prestaňte to čítať hneď teraz, pretože po tejto časti budú texty písané kurzívou omnoho častejšie ako boli doteraz (ak vôbec nejaké boli).
toľko odo mňa. užite si ešte nedeľu, ja sa idem najesť, aby som prežila nasledujúci týždeň na internáte. luv ya, byee.