Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

5. woah, we're alone in the forest.

"Ešte dlho?" zaskuvíňala som tesne nalepená na Ashtonov chrbát. Chalani si zmysleli nás vyložoť dole pod kopcom, na ktorom sme sa mali stretnúť, aby sme sa prebehli. Najmilšie na tom všetkom je skutočnosť, že oni si tam pekne-krásne vyšli autami.

"Aby som ti pravdu povedal, nemám ani páru." zastal na kraji útesu s rukami vbok, "v živote som tu nebol."

"Takže sme sa stratili?" sadla som si na kameň, na ktorom mal vyloženú nohu a hlavu dala do dlaní. Niežeby som to nejak extra ľutovala, veď ak pôjdeme naspäť cestou, ktorou sme sem prišli, tak sa nám nič nemôže stať. Až na to, že by nás čisto teoreticky mohli zožrať hady, poskákať po nás pavúky a pri najlepšom by sme natrafili na krokodíla sme v suchu.

"Mám taký pocit," prikývol zaberajúc prázdne miesto vedľa mňa. Pred nami sa črtalo malé mestečko s vyššími budovami odrážajúcimi oranžové svetlo zapadajúceho slnka. Nemohla som uveriť faktu, že za chvíľu nastane noc. Veď ešte nedávno som hnala otca do auta. Čo asi tak teraz robí? Je spokojný? V poriadku? Usmieva sa alebo ma nenávidí za to, kam som ho poslala?

Ostali sme v príjemnom tichu. V diaľke boli počuť vlny narážajúce do mohutných skál, v tráve sem-tam zašušťali kroky zvierat, vtáky ticho spievali svojim deťom na dobrú noc, no všetko zapadalo do pokojnej synchronizácie prírody. Ani som si neuvedomila, kedy moja hlava spadla na Ashtonove plece. Nevyzeral, že by ho to nejak obmedzovalo alebo mu to bolo nepríjemné. Len v tichosti sledoval scenériu pred ním, ako sa svetlá pomaly rozsvecovali, áut ubúdalo a mesto sa pomaly ponáralo do tmy. Až teraz som mala možnosť obzrieť si ho z profilu. Bol jednoducho krásny. Naozaj. Jemné krivky líc, zatočené mihalnice, pod ktorými sa skrývali jasné zelené oči, slabo vystúpené lícne kosti a takmer neviditeľné svetlé strnisko. Robilo ho omnoho mužnejším.

"Mali by sme sa vrátiť, čo povieš?" natočil na mňa tvár s drobným úsmevom, "Luke ma zabije, ak zistí o našej malej seanse mimo jeho prítomnosti." zachichotal sa.

"Asi máš pravdu." kývla som, "ale mne sa nechce. Mali nás zobrať s nimi autom a nie nechávať nás napospas divočine." mykla som plecami odliepajúc tvár z pohodlia môjho dočasného vankúša.

"Môžem vás poniesť na chrbte, princezná." uškrnul sa, "alebo by ste radšej na ruky?". So smiechom som ho capla po ramene.

"To nebolo vtipné." pretočila som očami, konečne vstávajúc zo špinavého kameňa.

"Prečo sa potom smeješ?" nadvihol obočie opakujúc môj ťah.

"Nemôžem?" prekrížila som si ruky na prsiach s nevinnou grimasou v tvári. Chvíľu ma prepaľoval pohľadom, no potom iba s kútikmi pier smerom do neba prikývol.

"Smiech ti sedí." žmurkol jedným okom, len čo sme sa pohli smerom dolu.

"Mám to brať, ako jednu z tvojich pick-up lines alebo?

"To už nechám na tebe." odrazu zastal a prikrčil sa k zemi. "Vylez. Týmto tempom tam neprídeme ani do zajtra."

-

"Mám taký pocit, že to už nebudem potrebovať. Leží to tam už pár rokov zapadnuté prachom. Treba to aspoň mierne preriediť." vysvetľovala som rukami voľne omotanými okolo jeho krku. Nakoniec som predsalen pristala na jeho ponuku a vyskočila mu na chrbát. Keď dávajú, tak ber. Ak berú, tak uteč.

"To chceš dať všetky tie starožitnosti do odpadkov? Nebude toho škoda?" mierne si ma vyhodil na rukách, aby si ich mohol premiestniť na pohodlnejšie miesto. Nenamietala som. Predsalen byť braný dolu strmým kopcom je lepšie ako padať každé tri metre nosom k zemi.