Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

epilogue

 "Je koniec," usmiala som sa smutne so slzami v očiach na demolačnú guľu hompáľajúcu sa v nebezpečnej blízkosti môjho starého domova. Po niekoľkých týždňoch neustáleho prehovárania, navštevovania psychiatra a nespavosti som pristala na odsťahovanie sa. Nebolo to tak jednoduché ako sme si to všetci predstavovali, ale kedy je sťahovanie jednoduché? V tom dome bolo nespočetne veľa spomienok. Či už dobrých alebo zlých, stále tam viazli. 

Z myšlienok ma vytrhol robotníkov hlas, "Môžeme začať?" spýtal sa s úsmevom. Na zlomok sekundy som zaváhala predtým, než som pokrútila hlavou a vydala sa posledný krát preskúmať každé zákutie tohto čarovného miesta. S drobným úsmevom som vkročila do malej predsiene, kde kedysi stál vešiak s mnohými bundami, pod ktorým sa pravidelne črtala kopa neuložených topánok. Pamätám si, ako som raz prišla domov a našla otca sedieť na dlážke s frustrovaným pohľadom, pretože nevedel nájsť druhú tenisku. V ten večer sme si sľúbili, že urobíme veľké upratovanie. Môžete trikrát hádať ako to nakoniec naozaj dopadlo. Pokiaľ ste sa domnievali, že sa to nikdy neuskutočnilo, napíšte si dva body do svojich zápisníkov. 

Nemohla som zabíjať veľa času postávaním v úzkom priestore bielych studených stien, preto som popošla ďalej. Na miesto, kde ma mama učila korčuľovať. Určite si viete predstaviť tú pohromu, čo nasledovala, keď som si tam rozbila obočie o kuchynský stôl. Doteraz mi ho zdobí svetlý pásik. Pred očami sa mi vybavila sedačka s otcom, ktorý večne pozeral futbal, aj keď ho skôr celý prekričal. Keď som bola menšia, myslela som si, že ho pozerá len preto, aby mohol zvýšiť hlas a nikto ho za to nestíšil. 

Do kuchyne som nešla. Nechcela som priviesť k životu naspäť tie premárnené noci sedením na pracovnej doske, kým som nechala svoju myseľ blúdiť po tmavej oblohe. Radšej som sa vybrala hore po schodoch, kde som na stene zbadala nesymetrické ryhy od vázy, ktorou som sa snažila utíšiť všetky emócie bublajúce v mojom vnútri. Nostalgicky som sa pousmiala nad svojou hlúposťou. Čo som tým vyriešila? Nič. Iba, čo som poškodila pracne vybudovanú stavbu a porezala si odhalenú pokožku. 

Pokračovala som takto po dome dobrú chvíľu. Zastavovala som sa takmer na každom milimetri obdivujúc všetky zaprášené spomienky, ktoré zostali uložené v mojej hlave. V kúpeľni som sa dokonca posadila do vane, ktorá ako jediná spolu s umývadlom a záchodom, zostali v pôvodnom stave. Položila som si hlavu na jej vrch a zavrela oči, kým som načúvala tichu. Príjemnému, obohacujúcemu. Možno by som tam i zaspala, ak by sa neozval môj vnútorný hlas. Treba sa posunúť ďalej v živote, zašepkal mi prívetivo. Otvorila som teda obe oči, len aby som mohla ešte na malý moment obdivovať krásu jemne popraskaného stropu nado mnou. 

Najdlhšie som sa avšak zdržala hore v podkroví. Presne tam, kde som trávila najviac času ešte pred necelým rokom.
Tam, kde som nechcela veriť Ashtonovi, že toho pavúka naozaj vyhodil von oknom.
Tam, kde som našla všetky staré knihy s listami.
Tam, kde som sa rada schovávala pred celým svetom. 
Prechádzala som sa v prachu zanechávajúc odtlačky topánok so slzami kvapkajúcimi na drevenú, starú podlahu. Až teraz som si uvedomila, čo všetko nechávam za sebou pre lepší začiatok. Z vnútorného vrecka bundy vypadol na zem mamin denník. Neviem, ako sa tam dostal, no brala som to ako jasné znamenie. Síce som sa sklonila k nemu a otvorila ho, no jedinú vec, čo som z neho vytiahla bola mamina fotografia. Brušká prstov si našli cestu k jej povrchu sprevádzané perami, ktoré sa pritlačili o jej vyblednutú farbu. 

Oči mi zablúdili k oknu do záhrady. Na jej konci stál pyšný múr, nedotknutý. Boli to jeho posledné minúty pred kompletným zničeným, tak isto ako i toho môjho. Nedokázala som pochopiť ako som si to nikdy neuvedomila. Steny vôkol mňa v mojich vidinách odrážali podobu tohto osamoteného, na konci pozemku. Pateticky sa moja ruka zdvihla a zakývala mu na rozlúčku. Silné paže sa ovinuli okolo môjho pásu. Iba vtedy som si uvedomila, že v miestnosti nie som sama. Natočila som hlavu, aby som sa mohla pozrieť do tváre neznámeho, i keď jeho identita bola jasná. Smutne sa na mňa usmial hladiac ma po bokoch skôr, než mi na líce vtisol motýlí bozk. 

"Musíme ísť," položil si hlavu na moje rameno. Otočila som tvár nazad k prázdnemu priestoru, vyschnutej, zarastenej záhrady s nepríjemným uzlíkom v žalúdku predtým, než som si s Ashtonom preplietla prsty a zamierila pred dom do bezpečnej vzdialenosti. 

Uistila som hlavu robotníckej spoločnosti o mojom súhlase skôr, ako sme spolu s ním ustúpili o niekoľko krokov dozadu. Guľa sa rozhúpala a pomaly začala nemilosrdne ničiť tehly naukladané na sebe. Sledovala som kusy materiálu poletujúce vo vzduchu s nádejou v očiach. Toto je môj nový začiatok. 

Až keď dopadla posledná tehla s rachotom na zem som pocítila, ako sa zo mňa zdvihol zlý duch a nahradila ho čistá láska k budúcnosti a chlapcovi po mojom boku. 

A v ten moment som všetkému pochopila. 

___________

ehh, ehh. 
nečakaný koniec aj pre mňa, pretože som si myslela, že toto dielo bude omnoho dlhšie ako to prvé.
hádam ma teraz čaká troj kilometrová ďakovačka, čo?
nuž, ďakujem vám naozaj všetkým za to, že ste ma podporovali v písaní, i keď som to už vzdávala. za to, že ste vydržali čakať na časť, ktorá nie a nie prísť. za to, že ste takí úžasní.
milujem toto dielo z hĺbky svojho srdca (i keď som rozmýšľala nad jeho prepisovaním). práve tu ste mohli spozorovať ako sa mi menila osobnosť v priebehu jedného roka. bolo mi potešením. 
avšak dúfam, že sa naše cesty práve tu nedelia a vy so mnou zostanete aj pri iných dielach, od ktorých si momentálne dávam dlhšiu prestávku. 
naozaj vám všetkým ďakujem, čo ste sa dostali až sem, ale aj tým, ktorých som prestala baviť. 
i love you so much. 
bye.