Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

9. orphanage

"Máš vôbec predstavu o tom, ako to v takých detských domovoch funguje?" spýtala som sa Ashtona nasadajúc do auta. Konečne sme dokončili triedenie všetkych tých zbytočností na povale, takže sme si to v kľude a pokoji mohli namieriť do sirotinca. "Je tam plno detí, ktoré nikdy nepoznali svojich rodičov. Tie deti sa boja, kde skončia, pretože ich milujúci stvoritelia ich odvrhli. Dobre nehovorím, že všetky, niektorým za to rodičia nemôžu, no i tak-" rozhadzovala som rukami okolo seba. Napokon ako vždy som sa nechala prílliš pohltiť do myšlienok prúdiacich mi v hlave, takže som ani nezaregistrovali, kedy Ashton naštartoval auto. Svoj pohľad nechal spočívať na mojej tvári so značným záujmom, no nevyzeralo to dvakrát na to, že by ho upútal môj preslov. 

"Chceš deti?" vyletelo z neho odrazu. Na moment som sa sekla v bľabotaní, kým som v hlave premýšľala nad odopoveďou. Čo ak by som nebola dobrá matka? Ak by ma moje deti nemali radi? Ak by sa to dieťa narodilo v tom najhoršom? 

"Chcieť by som chcela, ale či na to mám to už je druhá vec," pokrčila som nesmelo plecami, "záleží na tom, či niekoho v tej dobe budem mať alebo nie. Vieš, zostať ako single mama podľa mňa nieje až také úžasné." Ash si prikývol, tvár otočil na cestu a finálne vyrazil na cestu. Chvíľu som pozorovala jeho profil, kým som mu nepoložila tú istú otázku. Dlho neváhal. 

"Samozrejme," zoširoka sa usmial, "no ešte sa na to necítim. Deti sú vážne malé zázraky, takže sa určite chcem stať otcom."

"Je to príliš veľká zodpovednosť," zamrmlala som si popod nos. Zrejme to začul, pretože nechal tichý chichot vyplniť priestor.

"Zodpovedáš aj sama za seba."

"Veď práve. Niekedy to je ťažké."

"Pozri, každý s niečim bojujeme vo svojom vnútri a každý máme svoje slabé stránky, no ak privedieš na svet dieťa všetky tvoje starosti idú bokom. A vieš prečo? Pretože dieťa je pre teba na prvom mieste," tu a tam sa na mňa kútikom oka pozrel. 

"Znieš ako skúsený rodič," hravo som sa naňho uškrnula. 

"Jediné čo chcem povedať je, že deti sú tie najkrajšie stvorenia pod slnkom." 

"Som si toho vedomá, no i tak sa bojím-"

"Žiadne ja sa bojím. Musíš ísť za tým, čo chceš," múdro si kýval hlavou. Tak trochu, vlastne, veľmi som nerozumela prečo rozoberáme túto tému. Hádam si to spojil s tým detským domovom. Isto ho ovplyvnili tie hračky na poschodí a teraz má také tie známe rodičovské stavy. S povzdychom som mu pritakala. 

*

"Cassidy! Teba som tu už dávno nevidela." pribehla ku mne nižšia brunetka s vrúcnym úsmevom na perách, "no čo, ako sa ti darí? Všetko v poriadku?" 

"Áno Maura, všetko po starom," vrátila som jej úsmev, "doniesli sme vám pár vecí, ktoré by sa mohli niekomu šiknúť." ukázala som na Ashtona postávajúceho obďaleč s dvoma veľkými vrecami v rukách. Obzeral si steny pokreslené všelijakými kresbami od tých najmenších po tých najväčších maliarov v tomto zariadení. Pri niektorých si postál dlhšie, no zvyčajne každej jednej venoval jeden intenzívny pohľad. Kým sa ma vychovávateľka pýtala otázku za otázkou, tak som ho nenápadne sledovala. Neviem, či som to už niekedy hovorila, no takto som si vždy predstavovala svojho vysneného muža. Aby bol milý, zlatý, s láskou k deťom, ochotný a vtipný. Presne taký, aký bol chlapec stojaci niekoľko krokov odo mňa. Bola som si stopercentne istá, že mi na tvári svieti aspoň drobný úsmev, i keď som sa ho snažila silou mocou maskovať hryzením do pery. Zjavne to nepomáhalo, pretože, keď som svoju pozornosť znovu vrátila k Maure, tentokrát úplne žhavá do nových odpovedí, ona si to už mierila k Ashtonovi.