3. mother's diary

689 63 2
                                    

„Oci, nezabudni, že v sobotu máš príjem.“ oznámila som mu otočená chrbtom k miestu, kde sedel a pokračovala v natieraní pomazánky na chleba. Bolo neskoré poludnie, takže ešte nemal na toľko vypité, aby ma nevnímal. Počula som tichý šuchot novín, predtým než mi zarazene odpovedal.

„Aký príjem?“ otočila som sa k nemu, položila tanier pred neho a s pohárom mlieka v ruke som sa oprela chrbtom o linku. Na jeho tvári sa krásne črtala zmätenosť.

„No do tej liečebne, o ktorej som ti hovorila ešte v pondelok večer. Konečne mi stadiaľ odpísali.“ usmiala som sa na neho. Nenávidela som klamať otcovi, no ako ho poznám on sa bude tváriť, že si na to pamätá, i keď sa nič také neudialo a pôjde sa baliť.

„Aha, už si spomínam. Dobre dieťa moje, len dojem a už si pôjdem zbaliť veci.“ Čo som hovorila? Ešte so širším úsmevom som mu prikývla a sadla si k nemu. Ďalšiu hodinu sme diskutovali o mojej práci, do ktorej podľa neho nechodím, o nezvyčajnom počasí posledných dní a psychiatrickej liečebni, do ktorej smeruje. Potom sa zodvihol, poďakoval za večeru a odkráčal do svojej izby. Bolo mi jasné, že tento krok je správny, no i tak ma to príšerne bolelo. Pobyt má vybavený na dva roky pri jeho diagnóze. Už som si zvykla na každovečerné trúchlenie, nezmyselné konverzácie a časté kontrolovanie otca. Ako sa teraz vysporiadam s tým, že na neho nebudem dávať pozor ja, ale nejaká cudzia sestrička? Bude to jednoznačne ťažšie ako som si to nazačiatku predstavovala.

Vzala som si pohár so sebou do izby a zavrela za sebou dvere. Hádam je čas dočítať si mamin denník až dokonca. Veď mi zostáva iba zo desať strán.

Nemohla som odolať reči jeho tela. Bol tak tajomný, neprístupný, no i tak dosť čitateľný na to, aby ma to vzrušilo. Pristúpila som k nemu s úsmevom, opätok topánky som priložila na jeho malého kamaráta a celkom nadržane som sa naklonila k jeho uchu. Šepkala som mu všetky veci, ktoré by som mu mohla dať, keby si na dnes večer zvolil mňa. Chodil sem už nejaký ten piatok, no nikdy s nikým nespal. Vypil si svoju dávku škótskej whiskey, a tak ako prišiel, tak aj odišiel. Až dnes som nabrala odvahu za ním prísť. Jeho zelené oči spaľovali každú odhalenú časť môjho tela. Bol to atraktívny mladý muž, pre mňa ako stvorený. Nie, že by som Adama nemilovala, on zostane láskou môjho života, no tento muž mal niečo do seba. Niečo, čo môj manžel v sebe neukrýval. Tú dravosť. Zodvihol ruku k môjmu lícu a pomaly ma od seba odtiahol. Len čo sme boli tvárou tvár, jazykom si prešiel po perách a prinútil ma sadnúť mu do lona.

Tancuj,“ zašepkal hlbokým, chrapľavým hlasom, čo ma ešte viac dostalo. Pomaly som rozhýbala boky, ruky som založila za jeho hlavu a čo najviac som sa snažila pritisnúť sa na jeho erekciu. Nemusel byť ani nahý už som dokázala prinútiť svoje telo myslieť na sex s ním. Na jeho tvári sa objavil úškrn, „poď, dnes máš vybavené.“ Zosadil ma zo seba, schmatol ma za ruku a ako skúsený človek ma viedol k sebe domov.

Deň 345

Knihu som položila na stranu. Predstava mojej mami vrtiacej sa na mužovi cudzieho pôvodu ma nútila vyvrátiť všetku žlč nahromadenú v žalúdku. Ako mohla? Skôr ako som stihla vziať denník znovu do rúk a znechutene čítať ďalšiu stranu opisujúcu jej pohlavný styk do izby vstúpil otec.

„Čo sa deje?“ vstala som z postele a vystrašene k nemu prišla. Jednu ruku som si zobrala, obmotala okolo pliec, kým som ho viedla k posteli. Klepal sa akoby ho niečo vydesilo až na smrť. I tak vyzeral. „Oci, čo sa stalo?“

„Sľúb mi, že ma navštíviš aspoň raz za rok.“ nepozeral sa na mňa, ale na stenu pred nami, „viem, nebudeš mať na mňa veľa času, máš aj svoj život, no sľúb mi to prosím.“

Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]Where stories live. Discover now