Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

4. you're okay, I promise.

A/N: Lucifer na boku, ohgod.

„I kissed the scars of her skin, I still think she's beautiful and I don't ever wanna loose my best friend.“ spievala som si spolu s telefónom v kúpeľni. Už iba dve hodiny a oficiálne sa rozlúčim s otcom. Už teraz sa mi ruky triasli. Bude mi chýbať. Veľmi chýbať.

Vstala som zo zeme, na ktorej som doteraz sedela a použitý obväz hodila do koša. Celý bol presiaknutý krvou, takže som to zahádzala ďalšími čistými vreckovkami, keby náhodou niekto potreboval niečo vyhodiť. Nemala som v pláne nikomu dovoliť nazrieť do tej čierňavy v kútiku duše. Čo ak by ma po tom opustili? Zamávali mi s úsmevom posledný krát a viac sa neozvali? Potichu som si povzdychla. Nesmiem myslieť na tieto veci.

„Pripravený?“ zakričala som z chodby na otca. Ten sa zavrel v izbe a nedovolil mi tam vkročiť.

„Počkaj ma dole!“ ozvalo sa asi po minúte ticha. Vzala som zo skrinky kľúče od auta aj od domu, peňaženku aj s telefónom a zbehla niekoľko schodov do obývačky. Cestou som si prezrela všetky smsky od Luka, ktoré mi včera posielal neustále, no nemala som to srdce ich otvoriť. Vo väčšine z nich sa ospravedlňoval, že nevie čo ho to napadlo, nech nie som naňho nahnevaná a či ten výlet stále platí.

 To Lukey: čakám ťa o druhej pred kaviarňou. x

 asi po piatich minútach prezerania tumblr a všetkých sociálnych aplikácií v mojom telefóne, mi prišla odpoveď.

To Cassi: budem tam. Xoxoxo

Malý úsmev našiel cestu na moju tvár, a tak som zasunula telefón do zadného vačku čiernych skinny jeans a ešte raz zakričala na otca. Ten už stál plne pripravený za mojím chrbtom.

„Komu patrí ten tvoj krásny úsmev?“ usmial sa na mňa. Posledné dni tých úsmevom rapídne ubúdalo. Len pri predstave otca v nejakej cudzej spoločnosti mi na koži robili spoločnosť zimomriavky.

„Tebe oci, samozrejme, že tebe.“ vzala som rúčku od kufru.

„Cassi, nemusíš sa už hanbiť. Máš osemnásť, si plne žiadaná. Von s tým.“ keď ani po tomto som nezačala hovoriť s úškrnom na perách prikývol, „je to ten chlapec, ktorý ťa pred niekoľkými dňami priniesol, však?“

„Ty si nás sledoval!?“

„Nie,“ prevrátil očami, „možno trošku.“ 

„Ocoooooo.“ vyšla som von z domu. On mi odpovedal iba smiechom.

„Musím predsa vedieť koho odstreliť, ak ti zlomí srdce.“

„Nie sme spolu.“

„Zatiaľ.“

„Ani to neplánujem.“

-

„Nebojte sa slečna Carter, váš otec je v dobrých rukách.“ prikývol mi jeden zo psychiatrov firemne, keď som doniesla poslednú otcovu taška na jeho izbu. Predstavovala som si psychiatrie inak. Všade sa o nich písalo ako o strašných, strašidelných miestach, no miesto toho ma tu vítalo kopu usmievavých, milých pacientov. Možno sú na drogách. Za tú pripomienku som sa duševne prefackala.

„Dáte nám minútku čas?“ usmiala som sa na neho. Opäť mi prikývol, vyšiel von z izby a zatvoril za sebou dvere. Otec už sedel na posteli vyrovnávajúc biele prestieradlo. Nechala som perami preniknúť trasúci sa povzdych. „Budeš v poriadku oci. Sľubujem.“ vzhliadol ku mne s úsmevom, no ako jeho dcéra som mohla jednoducho povedať, že ho to bolí ostávať tu. Tak isto ako mňa bolelo nechávať ho tu. Poznáte ten pocit, keď vám vo vašich detských rokoch zobrali jedinú obľúbenú hračku? Mne teraz berú jedinú osobu, ktorá ma držala pohromade.