Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

15. - naked souls

Teplá voda oblapila moje skrehnuté telo. Obmývala každý jeden záhyb zmeravenej pokožky, dostávala zo mňa všetok stres, uvoľňovala napäté svaly. Ponorila som sa o niečo hlbšie, aby som hlavou dotýkala dna vane. I napriek nepríjemnému pocitu v očiach som ich nasilu otvorila. Obraz nado mnou bol rozmazaný, takmer tak isto ako ja zvnútra. Nepokojné, neustávajúce vlnky sa niesli po hladine, kým sa mi pred očami začala rozliehať tma. Vedela som, že by som sa mala vynoriť a nabrať do pľúc vzduch, po ktorom tak veľmi túžili, no tu to bolo tak príjemné. Pootvorila som pery vypúšťajúc bubliny vzduchu na povrch skôr, ako som sa vynorila s nimi i ja. Takáto samovražda by bola až príliš úbohá. 

Zalapala som po čerstvom vzduchu. Líca mi pohladil studený búrkový vietor, kým som si unavene zložila hlavu na kraj vane a očami sa zapichla do dažďových kvapiek dopadajúcich na parapetnú dosku. Krok za krokom sa slnko schovávalo za obrovské mračná, ktoré neprepustia jeho lúče najbližších pár dní. Nastávala noc a s nocou prichádzali spomienky s temnými myšlienkami. Hlasy, ktorých sa neviem zbaviť už niekoľko rokov. Dotieravé, škodoradostné a prajúce tie najhoršie veci. S drobným úsmevom som sa natiahla za ostrým predmetom na druhom konci vane. Ležal tam pohodený bez dotyku len pár dní odkedy som navštívila otca. Pripravená na bolesť som si ľavú ruku ponorila pod vodu posledný krát. Už sa z toho začína stávať závislosť, i keď to ničomu nepomáha. Uvedomujem si to, no napriek tomu s tým nič nerobím. Nechávam sa ďalej týrať vlastnou mysľou. Spodnú peru som si vzala medzi medzi zuby a silne zahryzla. 

Nikdy nebudeš mať rodinu. Nikdy ťa nikto nebude milovať, pretože si kus ničoho na Zemi. Všetci sú s tebou len čisto z ľútosti. Never ich nezmyselným drístom o tom, ako ťa každý jeden z nich má rád a sú pri tebe. Pravdou je, že by sa za tebou ani neobzreli, ak by si nedoliezala. Lezieš im všetkým zbytočne na nervy a ja dobre viem, že si to uvedomuješ. Tak prečo sa naša malá Cassie stále snaží zostať pre všetkých silná, keď tu nezostal nikto pre koho by to mala urobiť? Prečo to už neskončíš?

Nechala som roztrasený nádych preniknúť cez škáročku medzi peramy. Dialo sa to každú noc. Nemala som chuť počúvať svoj vnútorný hlas, nemala som chuť sa válať po podlahe v slzách, ktoré ma iba unavili, nemala som chuť rezať si do mäsa po celom tele, len aby ho mohla skrývať pred svetom. Žiletku som ponorila do vody, hneď vedľa svojho stehna a čakala. Chcela som zabojovať. Prebiť hlasy v hlave vábiace ma zbraň zobrať naspäť do pevných rúk a začať sa ničiť. Vážne som bojovala, no oni boli silnejší. Vždy sú. 

Nič sa ti nestane, srdiečko. Nebude to bolieť. Zavri oči a zarež najhlbšie, ako budeš vládať. Potom sa usmej, poďakuj sa svetu a znovu zavri oči. Bude to tu bez teba krajšie, uvidíš. Aj otcovi sa začne dariť. I tvoji kamaráti ťa nebudú musieť mať na krku, rozumieš? Môžeš odísť a nikto si to ani nevšimne. 

Od nervov som vzala naspäť blyštiaci sa predmet pod hladinou. Slzy sa odrážali od hladiny vody čím prskali na všetky svetové strany. Rozmazaným pohľadom som vyhľadala poslednú najčerstvejšiu ryhu na zápästí a špic diablovho predmetu priložila k nej. 

"Ak si to tak praješ," zašepkala som s hrčou v hrdle. Silno som zatlačila do kože so šialeným úsmevom na perách. Zreničky mi sčernali, kým som vytvárala ďalšie a ďalšie otvorené rany po celom tele. Nohy som obsypala hneď niekoľkými z nich. Rudá krv sa v potôčikoch rynula dole do vody ako pramene riek do morí. Stále som nemala dosť. Musela som vyzerať ako šialenec, smiať sa a histericky plakať zároveň, ponorená vo vlastnej krvi. Železný pliešok som odhodila na malý čierny koberček pred vaňou. 

Ľahla som si do krvavej vody až na dno presne ako niekoľko minút pred tým. Sledovala som ako sa oneskorené červenú prúžky rozpíjajú v tekutej hmote. Moje zmysli boli opantané nádherou, ktorú som pred sebou videla natoľko, že som zabudla vypustiť vzduch z pľúc. Pomaly som sa vysunula nad hladinu, po tvári a z vlasov mi stekala zaferbená voda. Akoby som sa jej snažila navrátiť vzanú farbu, naklonila som sa nad ňu, oprela si tvár o kolená a plakala za všetko, čo som vykonala. Ako môžem byť tak ľahko ovlyvniteľná a sprostá?