Suddenly//Minsung

26. Konečne pravda

Minhov pohľad

"Narodil som sa v šestnástom storočí do rodiny krajčíra. Mal som staršiu sestru a mladšieho brata so sestrou. Boli sme šťastná rodina.
Raz k nám prišiel večer môj strýko už dávno som mal spať no ja som chcel vedieť čo riešia. Strýko sa najprv správal zdvorilo milo a vyzeralo to na normálnu návštevu. No potom sa strýko spýtal na mňa. Otec mu povedal že sa mám dobre. Nechcel to viac rozoberať.
No strýko bol neoblomný pýtal sa a keď konečne dostal môj lepší popis povedal otcovi, že ma chce naspäť. Otec sa ho spýtal prečo. Čakal som že povie niečo ako lebo mi chýbal lebo som urobil vtedy chybu alebo niečo také no on povedal len, že má so mnou plány. Otec mu povedal nech má plány aké chce ale nech do nich mňa nezaťahuje. Hádali sa. Dlho. Otec nepovolil a strýko naštvaný odišiel. Mysleli sme si, že bude pokoj no mýlili sme sa. Jednej noci som sa zobudil nie vo svojej posteli ale v akejsi miestnosti. Bolo ticho ktoré prerušilo až to ako niekto otvoril dvere nestihol som sa mu pozrieť do tváre nasadil si totiž kapucňu. Prišiel ku mne a zmenil ma.
Osoba odišla a ja som sa vrátil do nášho domu na kraji mesta. Len čo som sa priblížil došlo mi, že niečo nie je v poriadku. Moja myseľ stratila kontrolu nad mojím telom vošiel som do domu a hneď sa ku mne rozbehli. Nevedeli čo sa mi stalo nevedeli, že si nejdú po objatie od ich strateného syna ale po smrť. Zabil som ich a chvíľu potom som sa zase zobudil. Videl som ich na zemi mŕtvych. Mojich rodičov. Dlho som plakal. Jay Ellie a Jihyo spali asi nepočuli. Nevedel som čo mám robiť vedel som síce, že sú hore o poschodie nado mnou ale moja myseľ sa zaprisahala, že mi nedovolí ich zabiť.
Môj žiaľ nad stratou rodičov a nad tým že je zo mňa monštrum prerušila osoba vo dverách.
Strýko si ma vzal a začal ma cvičiť. Najprv bol mierny cvičenie ovládania bolo veľmi vyčerpávajúce a hneď poňom nastalo cvičenie boja ktoré bolo ešte namáhavejšie. No dalo sa to zvládnuť, prvé dva týždne.
Potom začalo peklo nedarilo sa mi. Pomedzi tréningami má nútil chodiť von a unášať ľudí z ktorých potom on spravil upírov. Vždy keď som nepriniesol žiadneho človeka zbil ma vždy keď som odpadol na tréningoch od únavy zbil ma. Po mesiaci som si ale na bolesť zvykol. To ako ma bil všetkým možným ma síce bolelo ale už nie tak. Pred tým som mal dôvod snažiť sa ten aby som sa vyhol bolesti tento dôvod tam stále bol no slábol a ja som sa často vracal z lovu s prázdnymi rukami.
Strýko si to všimol a rozhodol sa, že mi obstará dôvod aby som sa snažil.

Potom ako som zabil rodičov moji súrodenci zostali na všetko sami Jihyo sa starala o Jaya a o Ellie. Bola na to sama a mala dvadsať jedna rokov Jay mal pätnásť a Ellie mala jedenásť.
V osudový deň sa niečo stalo ráno som si chcel ísť ľahnúť no zavolal ma strýko. Prišiel som k nemu a potom zrazu blok, okno. Nevedel som čo sa stalo na druhý deň mi strýko povedal, že niekto premenil mojich súrodencov, a že sa im bude snažiť pomôcť nech sa naučia ovládať ale za to musím spolupracovať a robiť to čo chce on.
Poslúchol som.
Po dvoch mesiacoch poslušnosti tvrdého tréningu a bolesti som zase začal byť dosť rebelantský. Súrodencov som takmer nevidel. Bol som nahnevaný unavený a k tomu ešte ten strašný pocit viny, že som zabil rodičov, a že všetci tí ľudia ktorých som uniesol skončia ako ja. Strýko mi často vravel útržky z jeho plánov. Bol na svoj plán tak hrdý. Mal som mu unášať ľudí a po nejakom čase keď už by som sa vedel ovládať tak by som ich aj menil a pomáhal by som mu ich cvičiť. Jeho plán sa mi hnusil. Neznášal som to, že som upír predstava toho ako mením ľudí v upírov ma najviac popohnala k rebelantstvu. No bola to obrovská chyba. Nenosil som ľudí vôbec. Strýko sa naštval. Čakal som, že ma zbije reťazou, skope ma a bude pokračovať dokým sa nenaučím poslušnosti. No on odišiel. V ten večer ma zavolal a spolu so mnou aj mojich súrodencov. Povedal nech ideme von. Nech konečne poznáme aké to vonku je keď ste upírom. Nepáčil sa mi ten nápad bolo mi jasné, že má niečo v pláne ale nemali sme moc na výber.
Vyšli sme z nášho "domova" a všetko bolo v poriadku. Chodili sme po lese. Držali sme sa ďalej od mesta aby sme nestretli ľudí.
Všetko bolo v poriadku no potom prišiel ten pach. Pach krvi. Ja som sa ovládol ale moji súrodenci začali s tréningom len mesiac dozadu nedokázali sa ovládnuť. Utiekli. Snažil som sa ich dostihnúť. Bežal som tak rýchlo ako ešte nikdy. No nestačilo to.
Prišiel som neskoro. Na zemi ležal chlapec. Z jeho očí pomaly mizol život.
Keď z neho vysali aj tú poslednú kvapku krvi zase sa dokázali ovládnuť no bolo už neskoro. Chlapec bol mŕtvy.
Pozreli sa na jeho ochabnuté telo Ellie sa hneď zložila Jay sa vystrašene pozeral na mŕtvolu a spýtal sa ma:„To my?"
Prikývol som. Jihyo sa tvárila neutrálne. Pozerala na mŕtvolu s úplným pokojom.
Kľakla si k Elli a začala ju upokojovať, že všetko bude v poriadku no Ellie plakala ďalej. Ani jeden z nás už nechcel byť vonku ani o minútu dlhšie Jihyo si zobrala Ellie na chrbát a utekali sme zase späť ku strýkovi.
Cestou mi to docvaklo. Strýko vedel, že sa neovládnu vedel a chcel mi týmto povedať, že buď budem zabíjať ľudí ja alebo oni. Vybral som si no neskoro.
Potom ako sme prišli späť bola na tom Ellie dosť zle. Nebol som s ňou ale strýko mi všetko s radosťou hovoril.
Podľa jeho slov si vyčíta smrť toho chlapca nechce krv, nespí. Je čím ďalej tým slabšia. Neskôr začala aj blúzniť až napokon ju podľa strýkovich slov našla Jihyo v jej izbe s dreveným kolom v srdci."Na chvíľu som sa odmlčal. Nechcelo sa mi moc hovoriť ďalej.