Suddenly//Minsung

44. Nenápadne

V telocvični

„Chcem poďakovať všetkým čo ste sem prišli. Potom čo si Minho vyberie pár z vás, ktorí sa spolu s ním vydajú do sídla nepriateľa, my ostatní pôjdeme na lúku. Nemyslite si, že to oni budú mať ľahšie. Obidve úlohy sú rovnako nebezpečné. Musím vám taktiež pripomenúť, že toto nie je hra. Môžete v tomto boji zomrieť. Uvedomte si to a neberte to na ľahkú váhu. Ak má niekto z vás strach a rozmyslel si to radšej sa vráťte do vašej časti sídla. Vo vojnách by mali zomierať iba tí čo sú presvedčení o tom za čo idú bojovať.“ dokončil svoj srdcervúci príhovor Chris.

„Ako povedal Chris kto sa boji nech odíde.“ otvoril som dvere a čakal. Od začiatku som si držal vážnu tvár. Dúfal som, že im dôjde vážnosť situácie. Môj pohľad ale asi veľmi nefungoval, pretože
túto príležitosť nevyužil nikto. Možno to bolo tím, že s inou ako vážnou tvárou ma veľa upírov nevidelo. Obzeral som sa po dave upírov, ktorí na jednu stranu vyzerali vydesene no aj tak stáli ďalej a ani len nepozreli smerom von z miestnosti. Videl som ale aj upírov, ktorí sa v úzadí zástupu smiali. Nebol som si istý tým či pochopili do čoho idú ale možnosť na odchod mali.

„Vyzerá to tak, že Chrisov príhovor bol dosť motivačný.“povedal Hyunsuk.

„Takže vy traja v predu, poďte ku mne.“S výberom som si bol veľmi istý. Od začiatku sa na mňa tí traja pozerali s veľkým odhodlaním. Zavolal som troch, prišli asi piati ale tak čo už. Keby nás bolo menej boli by sme nenápadnejší ale tak vari sa tam sedem upírov nejako schová.

„Myslím si, že môžeme ísť. Vidíme sa na bojisku.“ povedal som Chrisovi podal som si s ním ruku a s pocitom, že to je možno naposledy čo ho vidím som spolu s mojím tímom odišiel.

O hodinu neskôr

Kun nás zaviedol pred provizórne postavených 6 budov. Nepatrili k tým najmenším ale ani najväčším.

„To nemyslíš vážne, že tu sa celú tú dobu skrývali?“ Spýtal som sa s veľkou dávkou sklamania.

„Čo si čakal? Podzemný bunker, piramídu čo sa otvorí iba na špeciálne zaklínadlo?“Povedal Kun otázku, ktorou sa snažil byť asi vtipný. Radšej som ho odignoroval.

„V ktorej z tých budov ich držia?“Ja

„V tej na kraji. Pri vstupe by mali byť asi dvaja upíri. Sú mladí ale nepodceňujte situáciu. Poraziť ich je jedna vec ale my to musíme spraviť tak, aby sme nevyvolali rozruch. Musíme vyriešiť čo s telami. Minho ty si musíš kryť tvár. Ostatných nepoznajú no tvoju tvár pozná v sídle asi každý.” Kunov plán bol jednoduchý na pochopenie. Vykonať to bolo už o niečom inom.
„Och to si mi ani hovoriť nemal, tá sláva mi asi stúpne do hlavy.” Môj pokus o humor bol veľmi rýchlo udupaný Kunovim pohľadom.
„Mladým ukazujú tvoju fotku s tým nech sa ti vyhýbajú, lebo inak ich spáliš na popol.” Ak predtým svojím pohľadom môj pokus o humor udupal, tak týmito slovami naň poslal asteroid.

„Dobre radšej mi teraz povedz ako plánuješ postupovať ďalej? Nabehneme do vnútra a?” poukázal som na nedokončenosť plánu.
„Keby ma necháš dohovoriť, tak sa to aj dozvieš. Dovnútra nemôžeme ísť všetci. Pôjdem len ja, Minho a štyria z vás. Jeden z vás zostane tu. My pôjdeme do vnútra čo najnenápadnejšie zneškodníme stráže, a potom s touto nenápadnosťou budeme pokračovať až k celám. Tam vojdem najprv sám a ak bude vzduch čistý dám vám vedieť. Spolu tých štyroch dostaneme z ciel a znova čo najnenápadnejšie sa pokúsime dostať von. Viem má to veľa medzier. Ale nezostáva nám nič iné ako improvizovať za pochodu.” Po zaznení posledných Kunových slov zostalo ticho. Plán bol jasný. Každý už len čakal kto dá povel do boja.

„Takže vy štyria na pravo idete s nami ty nás  počkaj tu. Kun ty poď prvý my pôjdeme za tebou. Keď už ťa pustia dnu dostaň sa za nich tak, aby ťa už nevideli ale zároveň tak, aby si im mohol čo najrýchlejšie zlomiť väz. Ja ich zabijem a vy sa postaráte o telá. Konkrétne vy dvaja." Ukázal som na dvoch z našej štvorice vyvolených. „Obidve telá zoberiete a odnesiete ich sem. Nikto vás tu nesmie nájsť a za každú cenu kryjte telá.”Dokončil som plán.

„Môžme ísť na to.”

Rozbehli sme sa smerom k tým trom budovám. Kun ako prvý a my rovno za ním. Tak ako Kun vravel, pri dverách stáli dvaja upíri. Pozreli na Kuna a bez akýchkoľvek otázok ho pustili dnu. Potom pozreli na nás, už už sa chceli niečo spýtať, keď ich zrazu Kun chytil za krky a obom naraz jedným chvatom zlomil väz. Ja som im potom obom zapichol kôl do srdca. Hneď na to ich schmatli naši pomocníci a rozbehli sa s nimi preč.

Ja spolu s Kunom a  ešte jedným naším kolegom sme vošli dnu. Chodba do ktorej sme sa dostali bola ponurá, stará a zatuchnutá. Nakračovali sme čo najrýchlejšie no zároveň sme sa snažili vyzerať čo najprirodzenejšie. Kun nás zaviedol ku schodisku no namiesto toho, aby sme šli rovno po ňom hore na ďalšie poschodie zašli sme za schodisko, kde sme našli dvere. Kun nám dal znamenie nech počkáme pred dverami zatiaľ, čo on vošiel do miestnosti. Počuli sme hlasy. Neboli to hlasy chalanov. V miestnosti bol ešte niekto. S týmto sme nepočítali. Dotyčný sa Kuna nedôverčivo spýtal čo tam robí. Väzenie nie je úplne miesto, kde by čakal, že by ho bol stretol. Kun sa snažil vysvetliť prečo je kde je no každým jeho slovom bolo jasnejšie, že klame. Rozhodol som sa to vziať do vlastných rúk. Vykopol som dvere. Prvé čo som zazrel bol na zemi spútaný Han v cele. Hneď na to som ale všetku svoju pozornosť prenechal mužovi, ktorému patril nedôverčivý hlas. Už sa chcel vrhnúť do boja no moje plamene predbehli jeho útok. Začal si kryť tvár a kričať od bolesti. Kun mu rýchlo zapichol kôl do srdca ale už bolo neskoro. Určite ho niekto počul. Bez váhania sme sa rozbehli za chalanmi a odomkli sme ich cely. Chcel som pretrhnúť lano ktorým bol Jisung pripútaný no zastavil ma.
„To len tak nepretrhneš. Musíš to rozviazať.”

Horko ťažko som lano rozviazal utekal som za Seungminom aj jeho odviazať. Medzitým čo ja a Kun sme oslobodzovali chalanov. Chalan čo šiel s nami stál pri dverách a strážil, kto príde.

Už už som mal uzol skoro rozviazaný, keď zrazu chalan povedal: „Niekto sa blíži.”

„Budeme sa musieť prebiť von.”Povedal Kun.
„Idem prvý. Kun ty choď posledný. Vy ostatní držte sa medzi nami. Teraz, čo najrýchlejšie pobežíme von.” Oznámil som svoj plán. Všetci sa zoradili, tak ako som im povedal, a potom ako som povedal povel teraz všetci sme vybehli von. Po ceste som pálil každého jedného upíra, ktorého som zazrel. Spoza chrbta som počul výkriky. Po pamäti som sa dostal až ku dverám, ktorými sme sa dostali dnu. Otvoril som ich a rýchlo som bežal na miesto, kde sme poslali chalanov spolu s telami. Na Tom mieste som sa zastavil otočil som sa Ji bol rovno za mnou. Changbin mal na chrbte Felixa Seungmin tu bol tiež no kun ani ten chalan čo šiel s nami tu neboli.

„Kde sú tí dvaja?” Spýtal som sa.
„Dostali ich a aj nás dostanú ak si nepohneme.”Povedal Bin. Mal pravdu nebol čas na trúchlenie každú chvíľu nás dobehnú. Musíme sa dostať čo najrýchlejšie na bojisko.

Dôvod mojej neaktivity bola práve táto kapitola. Nevedela som ako ju napísať a vždy, keď som sa pokúsila pokračovať vykašľala som sa na to, pretože sa mi nepozdávalo ako bola napísaná. Nemyslím si, že táto jej podoba je dobrá ale mám zo seba po jej napísaní lepší pocit.