My Demons

20. Kapitola

Naše zasnúbenie som hodlal osláviť vo veľkom štýle. Zásnubný večierok som sprístupnil aj pre poddaných. Nestáva sa predsa každý deň, že sa kráľ rozhodol nájsť si manželku. Osobne som dohliadal na prípravy. každý detail musel byť dokonalý. Hana na mne neustále visela a nepohla sa odo mňa ani na krok. Nesťažoval som sa, ale trochu mi to robilo starosti. Nikoho zo sluhov nespoznávala, čo si na Jisoo vyžiadalo svoju daň, nebola schopná poriadne pracovať a musela odpočívať.

Sluhovia neboli to jediné, na čo si Hana nespomínala. Vôbec si nepamätala na život predtým ako sme sa stretli. Nespomínala si ani ako sme sa stretli, no mňa si nejak pamätala. Ako mi démon vysvetlil, bolo to tým kúzlom. Keďže ako prvého po prebudení videla mňa, zamilovala sa do mňa a kúzlo sa postaralo, aby zabudla na všetko, čo sa nespájalo so mnou. Ak so mnou mala nepríjemné spomienky, kúzlo ich upravilo na niečo príjemné. Nie som si istý, či by sa mi to malo páčiť. Ale kto som, aby som sám seba pripravil o šťastie, ktoré teraz mám?

,,Miláčik, nebude to trošku veľa?"

Sála bola vyzdobená ako ešte nikdy. Všetko bolo zladené do bielej a zlatej farby, vo vázach boli tony červených ruží. Uznávam, ešte nikdy to tu nebolo tak vyčačkané, ale nemyslím si, že by to bolo nejak cez čiaru. Zásnuby kráľa si zaslúžia len tú najväčšiu a najhonosnejšiu oslavu.

,,Vôbec nie. Chcela by si k tomu niečo pridať, láska?"

Objal som ju zozadu a nechal ju, nech premýšľa. Chvíľu si premeriavala celú miestnosť, než sa ku mne otočila tvárou. Objala ma okolo krku a pokrútila hlavou.

,,Nie, je to dokonalé."

Spokojne som sa usmial a pobozkal ju. Jasne bolo počuť spokojné vrnenie môjho démona. Všetky ďalšie detaily som nechal na Hane. Je to hlavne na jej počesť, tak nech si to upraví podľa svojho vkusu. Chystal som skontrolovať výzdobu záhrady, kde oficiálne požiadam Hanu o ruku, no zastavil ma Seokjin. Prišiel nečakaný hosť. Úplne som na ňu zabudol. Do riti, keby sme to aspoň mohli riešiť vonku, ale nie, ona mi vpochodovala do hradu akoby tu bývala. A zašpinila mi podlahu, sviňa jedna.

,,Kim Namjoon, máme spolu nevyriešené záležitosti," zavrčala Luna.

Teba som akurát chcel vidieť. 

,,Nemohla si počkať aspoň týždeň? Som zaneprázdnený a..."

,,Miláčik, kto je to?"

Tak toto mi ešte chýbalo. Hana ku mne pricupkala, objala ma a premeriavala si ženu, ktorú nespoznávala. Pohladil som ju po chrbte hľadajúc správne slová. Luna sa na nás pozerala ako na dva prízraky.

,,Je to len stará známa," povedal som rýchlo.

,,Nepáči sa mi ako sa na teba pozerá," zašepkala mi Hana do ucha.

Žiarli? Pri tej myšlienke som sa musel pousmiať. Krátko som ju pobozkal a pritiahol som si ju k sebe bližšie.

,,Nech sa pozerá, ja som len tvoj."

To ju ukľudnilo. Dala mi ešte pár krátkych bozkov, asi aby Lune ukázala, že sa na mňa nemá radšej ani pozrieť. Kto vie, či by Hana bolo schopná aj skočiť do bitky. Nebolo by to zlé, ja by som ju len podporil. Môjho démona to však neuveriteľne rozvášnilo, preto som na to prestal myslieť. 

,,Dáš nám chvíľu? Len s ňou niečo rýchlo preberiem a už som pri tebe."

Hoci nechcela, prikývla a odbehla späť k slúžkam, ktoré zdobili dvere. Schytil som Lunu za ruku a ťahal ju von na nádvorie. Môj démon sa ukázal, aj on bol jej prítomnosťou podráždený.

,,Čo si tomu dievčaťu urobil, že na tebe zrazu tak visí?" 

,,Preto si sem neprišla," zahovoril som.

,,Ty si na ňu použil kúzlo lásky, je to tak? Cítim ho z nej."

Nepáči sa mi, že sa o tom bavíme. Do toho ju nič nie je.

,,A čo? Nie je to tvoja starosť, Luna, tak povedz čo tu robíš."

Povzdychla si a ukázala mi ruku. Najprv som nechápal, ale keď mi zrak padol na strieborný prsteň, pochopil som. Jej manžel bol stále uväznený a ja som ani nepomyslel na to, že by som jej pomohol oslobodiť ho.

,,Prosím, sľúbil si to. Ja..."

,,Teraz nie. Zajtra máme zásnubný večierok, na druhý deň sa žením a nemôžeš odo mňa chcieť, aby som hneď po svadbe nechal svoju ženu samú."

Luna sa mi na mieste rozplakala. Keby nebola hlúpa a nevytiahla vtedy na Hanu nôž, Yoongi by bol už zrejme na slobode. Tak nech ma z toho neviní. Jej plač stíchol tak rýchlo ako prišiel. Zamračila sa a varovne vztýčila ukazovák.

,,Toto oľutuješ. Ja sa ešte vrátim a budeš ľutovať, že si mi nepomohol."

Ona sa mi vyhrážala? Mne? Len som sa zasmial a sledoval ako na tej svojej metle odletela preč. Akoby len ona mala nejakú moc a ja nie. Nech kľudne príde, budem ju čakať s otvorenou náručou. Skontroloval som záhradu, všetko bolo dokonalé. Čakajú ma najkrajšie chvíle môjho života.